Udalosti, ktoré sa stretli v dvoch dňoch a pri svojom vzájomnom strete spôsobili roztržku, komplikovane spojiteľné kombinácie, ktoré nám dávajú pocítiť, že ako ľudia v nich momentálne nemôžeme nájsť zmysel.
Nadpozemský fór, radostný kameň, hádanku, oriešok, po ktorom chceme buchnúť, nech praskne a prinesie prekvapenie.
Snežienka, ktorá kvitne práve teraz, na studenej a ostrej hrane a proste toto je jej život, jej údel, jej krehká krása, mohla by z toho chladu krvácať, no ona žije, a pozor, pozor, niečo nám zvestuje.
Chcem ti Bože ďakovať za cesty, ktoré ma priviedli za pánom J. Za jeho dušu. Za to, že pozná podrobnosti tej mojej. Cez jej zakrvácanosť videl ďalej. Že o mojej zakrvácanosti hovoril vždy krásne, Bože môj, len ty vieš, ako krásne.
Zdá sa mi, že nech sa postavím ku komukoľvek, ostanem na hrane, zmiznem, smerujem odneviekam a pokračujem nikde. Krehkým a krásnym stvoreniam, silným a životaschopným, že tieto vyhranenia nehovoria o mne. (No je krásne, že takí ľudia sú a že k nim z mojej strany môže vychádzať obdivovanie). Spýtala som sa svojho muža, ako je možné, že ma tak miluje, a on povedal, že manželstvo je veľké tajomstvo (a preto toto pochopenie v sebe neobsiahnem).
Raz som si cestou z práce hovorila, že by som v sebe chcela mať miesto, kam by som si chodila pre chlácholenie, kde by som samu seba hladkala, dodávala si nádej, miesto, ktoré nesúsiví s ničím, čo je vonku, ktoré nemá súvis s láskou človeka, nezávisí od nej. Kolísku, do ktorej by som sa uložila a nikto by o nej nemusel vedieť. Hovorím si, že možno práve pán J. vykopal vo mne jamu pre takéto miesto, pre také prežívanie a jeho slová sú len pupočnou šnúrou, ktorou k sebe môžem posielať živiny.
A ja len hľadám silu a tvar rozkazovacieho spôsobu od slova rásť, aby som niečomu v sebe povedala, že ak chce - nech rastie.
