Lebo do duše mi niečo tlačí ťažkú masu, tupo zviera spánky, prepĺňa, stíska, bazíruje, (choď preč, ty čert!), že nemôžem, nie som, nebudem, obsesia, nepriezračná myseľ, ten tlak, choď preč a zachráň ma.
Ostáva mi veriť, v slová láskavého, že to všetko je daň za príliš ženskú ženskosť, že práve takéto ženy to postihuje.
že myslenie mi ubližuje
že sú miesta v mojej duši, do ktorých ma nič,
ktoré majú ostať navždy skryté
(predo mnou)
podvedomie
že sa v ňom opovážlivo hrabem
pre niektoré myšlienky
musím vykopať hrob
len tak ožijem.
Tak ži a spomeň si na niečo strašne dokonalé, napríklad detský úsmev, jemnosť vlasov, sústredenosť na prítomnosť, Terezkina nadchnutosť, Barborkina hračkárska radosť, kvet na topánke, alebo keď niečo v tele veľmi bolí a potom prestane.
Alebo aj niečo menej
vôňa čerstvo uvareným cestovín v čase hladu,
keď vtedy v noci bola búrka a ráno už nie.
Myslím na dnešný deň, ako mi zdravotná sestra povedala, aby som prišla, až keď bude zlé počasie, lebo až vtedy budú procedúry adekvátne, ako som zablúdila v nemocničnej záhrade a zdravotník s náušničkou v uchu sa ma spýtal: „čo tu hľadáte?" a ja som sa zľakla, no odpovedala mu pokojne.
Bolo to naozaj úsmevné.
Spomínam si aj na iné osvieženie:
sedíme v jezuitskom kostole a ja sa nesústreďujem, lebo okolo nás behá utešený chlapček, pásikavé tričko, kučeravá hlávka, (malý Borisko), a už je tu moje zaľúbenie, a tak šepkám: aj ja takého chcem, a ty odšepkáš, tak mužsky, racionálne: neboj sa, všetko raz príde.
Tak, a teraz choď, dievča nepokojné, otras sa a zvelebuj deň.
