Túžba zjesť banán a vyjadriť sa neexistujúcimi slovami,túžba spať podvečer a v noci nespať, túžba počuť krásne slová, čo sú krásne ibapre mňa a myjú brehy, koľkokrát som mu už chcela povedať, že by sa k sebefantasticky hodili, povedať toto niekomu, koho ste už nechýbalo veľa skoroľúbili o niekom inom je sebadeštrukcia alebo láska(.)(?)
Ovečka, malá ovečka, čo je na pohľad taká veľká, že vbaletkách musím stavať na špičky, aby som dobre videla, a videla trochu viac ztoho vyššie položeného sveta.
Aké my sme, šepkáme si, ako chceme cítiť viac, viac z tejtoľko ospevovanej lásky a veľkosti, keby som aspoň sčasti videla tú nenormálnukrásu, zastavila sa pri nej na zastávke a radšej zmeškala všetko odchádzajúce,všetko, čo by ma mohlo kamsi odviezť, všetko, kam sa dá nastúpiť a cesta ním nie je večná, radšej tozmeškala, než sa neobtrela o krásu, šialenstvo tejto normality, pôdorys neba,tento náš svet.
Chcem spoznať v živote ešte mnoho rúk, narobila som si kopecfotiek, vždy, keď nejakú držím, neviem a necítim, či ten stisk je môj alebo tejdruhej, či ja držím ruku alebo ruka drží mňa. Hovorí sa, že empatia a láskamôžu byť také silné, že sa zaľúbime do človeka, do ktorého je zaľúbení ten,koho ľúbime (máme radi-ľúbime-milujeme), lebo ho vidíme jeho očami a cítimejeho srdcom. A viem, že minimálne niekto toto veľmi dobre pochopí.
Dieťa. Je nevyčerpateľné o ňom hovoriť, nie, prežiť ho. Že sa ma naozaj hlbokodotkne, lebo ma pobozká a ja ho chcem skoro zjesť, keď sa pohrá s náušnicou sostrieborným očkom, a bez slova ma búchapo ruke, lebo sedím za počítačom, že jeho túžba po živote je ešte nezranená,neprejdená pokušením na iný (ne)život. Závisť dvoch životov, ich večný boj,letargia z relativity, krehkosť dňa a noci, dievčenské meno noci, nevydaná a neistá,krajina, čo ešte nedostala manžela, into the light, a práve na hranách sa láme svetlo.
Naša vrodená či naučená svetloplachosť.
A dosť. Len toľko o ňom. Žiadne hlboké posolstvo, len číryfakt a poznámka pod čiarou.
