Zuzka do svojho telefónu hlási „ak máš na mňa čas..tak nič. Ahoj..."
Ja do svojho telefónu hlásim „ako ide náš plán?tak nič. Ahoj..."
Iným ľuďom.
Mlčíme, ale slová v nás hystericky repcú, trepocú. Nechceme si o nich povedať.
Vo Windows media player počúvame sekciu K večernímu poslechu, ale nechceme si o tom povedať.
Chcem, aby to vyrývanie v mojom srdci nebolo násilím páchaným na žene, ale tvoje umelecké dielo, vyrezávaný ornament, drevená hračka, čo stimuluje poznanie. Cítim úplne hmatateľne, ako sa mi tvaruju tvary duše, (in)formácia teba vo mne, ty nehovoríš , nepočuť ťa, rozmýšľam o včerajšom Let´s dance, ako som tam sedela a celý ten čas myslela na niečo iné. Celý, srdce ako cesto na koláč, hnietené, on, tvár, stoly, ja, čakanie na niekoho, červená, muž, „choďte za ním a povedzte mu, že on je váš ideál".
Včerajšok a jeho vedeckosť v Ústave SAV, sedeli sme tam dve hodiny a potom pozerali na mŕtve plody kurčiat a potkanov namočených v acetóne, plno fľašiek s plodmi či embryami, Skinnerove boxy a blúdiská, vodné, točiace, akékoľvek. A ujo docent asi trošku zaspal.
Vytesňujem zo seba barokové myšlienky, prataná kubizmom, priamosťou, línie jednosmernosti.
Dnes, Patrisia píše, ráno píše, aby som so žiadnym chlapom nikam nešla!, že sa jej snívalo, my dve sme boli na obede, bola som čudná a smutná, a"podvojná" a chlap v oranžovej bunde si ma zobral, vravela mi, aby som si tam sadla a počkala ju, ale ja taká nie som-že počkať ju.
Tak jej píšem, „poďme my dnes na obed a zachrániš ma".
Po obede som niesla desaťkilovú Kláru na vlastných rukách až k zastávke, aby toľko neplakala, cucala mi prst, nesenie sa jej páčilo a mne tiež, zapla som jej oranžovú bundu, o chvíľu budeme spolu oslavovať jeden rok, ja po dvadsiatich rokoch, ona po narodení, išla som s dvoma mamičkami a ich dietkami do nového HM, Mark and Spencer a tak, Tami sa na nás sociálne usmiala, má na to vek. Volám mamke, „čo chceš moja, mám klienta", „mami, len som ti chcela povedať, že teraz som šťastná", a koniec, mamka si robí svoju prácu a ja viem, že teraz je šťastná tiež...
Včera, rinúci sa pokoj, cesta autobusom, nevravím, že mi ho nik nemohol vziať, mohli ma okradnúť, olúpiť, mohla som ho nemať, no to prišlo neskôr. Stojac vzadu, na omši, blízko pri Ňom, obtierajúca sa o Jeho pokoj, mačacie túlenie duše, potrebujem Ťa, lebo ťa potrebujem. Chcem tu byť, som strom, som čerešňa, neoberaj ma, neber odo mňa pískanie, kňučanie po ňom, po ňom, ktorého ani nepoznám, len ho so mnou zdieľaj, Ty veľký, ty krásny, ako keď som si včera v autobuse pomyslela, že ak by som mohla vyjadriť rozkošnosť Boha, ukázala by som na tamto dieťa, Ty bolesť, Ty strádanie, ale vždy len ty.
Zaplietlo sa to. Stál pri mne niekto iný, než ako som čakala. Nechcem to tak, nech sa stane čokoľvek, jeden z nás bude zranený, tetiva cez tento trojuholník niekoho poreže. Nechcem to tak...
