A potom ten pocit zo sna, ktorý so mnou ostal dodnes: ja môžem a chcem chrániť svoje dieťa. Ja ako ochrankyňa, ja ako sila, radosť z vlastnej sily, už nielen tá, ktorá je držaná, ale drží, stará sa, opatruje, takto mi dôveruješ? Takto sa vzmáham, takto rastiem, máš vo mne priestor, dávam ti ho.
Moja duša je zaliata mliekom, teplým, materským, plnotučným. Som smotanou. Táto záťaž v tele, ktorá je príjemnosťou, lebo nie je spôsobená slabosťou alebo pádom. Ťažkosť, ktorá je životom, výživou a budúcou slasťou.
Zatiaľ čo vonku fúkalo a chladilo, do interiéru kostola prenikalo v kvetnú nedeľu cez sklenú vitráž svetlo. Kríž zahalený fialovým plátnom. Plátno vo farbách ovocných bobúľ. Hovorila som si, že toto pokrčené plátno je maternicou, plodovým obalom, aj Ježiš sa teraz skrýva, aj moje vnútro je pre nás tajomstvom. A keď vyslovím slovo Ježiš, cítim sa odhalenou, zraniteľnou.
*„Vybudoval si svoju pevnosť, ktorá bola silná a krehká zároveň. Veď bola vystavaná z ticha, úzkosti, slov, mlčania, zraniteľnosti.. Ani jeho básne nie sú určené pre každého. Ján Ondruš možno vedel, že to, čo je pre všetkých, nie je pre nikoho. A tak sa spoľahol, že tí, ktorí ho potrebujú, si ho vyhľadajú.
Môj život je teraz o väčšom tichu, skrytosti, o bázni pred životom, pýtam sa na kvety, hovorila som, že mne všetky vädnú. Jeho mama mi poradila, aby som ich zalievala zospodu, odstátou vodou izbovej teploty a len troškou. Pripravila som si hlávkový šalát s mladou mrkvou a teraz pôjdem peši na menší nákup, aby bolo moje vnútro prospešným, životodarným priestorom.
Z knihy Daniela Heviera: Aby bolo napísané*
