Možno bol problém v tom a možno preto, že som si pripadala (zdanlivo) nemilovateľná, neprispôsobivá v správnom a vhodnom cítení a prežívaní tohto sveta. A do vankúša som nadávala otázky a „kto ma bude milovať? A kedy? A dokedy? Do navždy?? Ľúbim, ľúbim! Neznášam, neznášam! Povyrovnávať pokrčenú dušu, netrvanlivo pobitú. Hej, a to som sa vtedy rozhodla, že keď nebudem mať čo robiť, budem aspoň milovať. Pritom som sa cítila chvíľkovo neživotaschopná. Navonok. Pre ľudí. Lebo vnútri bol život intenzívny, pubertálny, hoci mám už nárok označovať sa mlado dospelou.
Chcela som sa ťa spýtať, či zvykneš prehĺtať žuvačky a či je to veľmi nebezpečné, lebo ja hej, a predsa mám žalúdok na pohladkanie a povedať ti, že podľa mňa si správny chlap. To preto o tej spontánnosti..A ty by si ma mal aj tak rád. A možno by som tak porušila( nielen vtedy) našu dohodu o správaní sa k sebe, aj keď by som to tak nemyslela. Tebe to ide. Mne nie. A možno budem v tvojom veku rovnako múdra a rozvážna. Správny, lebo silný. A silný, lebo sila je v státí si na svojom rozhodnutí.
A teraz ma znovu trápi, čo predtým. Nie trápi, iba preboľuje, reformuje, skackajúce emócie sa asi udierajú do seba, sáču sa a nevedia sa spratať do kože, do mojej kože, ktorá je primalá na voľnosť ich pohybu, obmedzuje, ale chráni a vo mne ich ukrýva. Ale nemôžu mi ublížiť. Ja ich prijímam, prijímam ich roztopašnosť, nie celkom skvelosť ale potrebnosť, pestrosť, ktorú poskytuje život, ktorý ma takto okresáva. A to nie vždy viem život prijímať v jeho neskvostných podobách. Ešte to neviem. Nájsť aj v ničote niečo. Ale pôjde to. Tak ako všetko. Korálka po korálke.
