Gaja je čistokrvný kernteriér, prednostne určený na lovenie. Ale z loveckého sa stal pes domáci, žijúci v jednom z bratislavských bytov. A tak, keď sa Gajka dozvedela, že ide do voľnej prírody skákala od radosti.
Od dcéry a zaťa sme dostali inštrukcie ako sa o psíka starať. K tomu balík žrádla, nejaké misky, prenosnú tašku do auta,...a vydali sme sa na cestu do Vysokých Tatier. Celú cestu prespala a keď sme sa blížili k liptovským vŕškom, vystrčila hlavu do okna a pozerala na kopce, ktoré ešte nevidela.
Do hotela vstúpila s jasnou predstavou o tom, kto bude v hoteli pánom. Keď uvidela halu plnú hostí, rozštekala sa a vrtela chvostom dávajúc najavo, že je pripravená zoznámiť sa s každým. Samozrejme upútala pozornosť všetkých. Poniektorí sa zľakli, poniektorí usmiali a dve malé deti dobehli aby si psíka pohladkali. Recepčná takýto vývoj udalosti napokon akceptovala. Dostali sme ubytovanie všetci traja, teda manžel, ja aj pes a v rukách sme si spolu s kľúčom odnášali tabuľku na dvere hotelovej izby s nápisom "Pozor pes".
Stihli sme sa vybaliť a bol čas ísť na večeru. Bola to prvá skúška ako sa Gajka zachová, keď ostane zavretá v hotelovej izbe. Nepáčilo sa jej, keď sme odchádzali a brala sa s nami von. Zobrali sme si malú dózu, ktorú nám dcéra pribalila. Zamkli sme dvere a na kľučku dali visačku s oznámením, že za dverami je pes. S večerou sme sa podelili. V malej dóze sme priniesli časť našej večere pre Gajku. Vylízala všetko, napila sa vody a s mokrou "papulou" nás pooblizovala všade kde dočiahla. A tak sme sa stali úspešnými lovcami našej svorky. Ďalšie dni už Gajka neprotestovala, keď sme s miskou odchádzali na raňajky a večeru. Pokojne sadla k dverám, vyprevadila nás očami a čakala, kým sa vrátime z lovu. Pasovala nás do role vodcov svorky, ktorí z lovu vždy prinesú chutnú korisť.
Role sa však zmenili, keď sme vyšli von na túru. Vtedy dala jednoznačne najavo svoju prevahu a silu. Uviazaná na vodítku, ťahala nás do kopcov neuveriteľnou silou a rýchlosťou. Pach divej zveri v lese v nej vyvolal pôvodné inštinkty loveckého psa a ak by nebola s nami na jednom lane, tak pravdepodobne by na nás rýchlo zabudla a bežala by za vôňami lesa.
Vždy netrpezlivo čakala, kým sa objavím.
V jej očiach som bola zaostávajúci člen svorky. Neznášala môj fotoaparát, pretože čoskoro zistila, že ju zdržujem v jej ambíciách vyliezť na Slavkovský štít v novom rekorde.
V každej vode, okolo ktorej sme prechádzali, sa vyčľapkala.
Najprv sa napila, potom omočila labky a...
...najradšej by sa do vody vrhla, zvlášť ak tam zbadala plávať kačky. Proste bola vo svojom živle.
Naokolo plno papekov, ktoré sa dali ohrýzať a...
...ktoré sme jej hádzali a ona na dĺžku lana za ním bežala a...
... potom nám ho priniesla aby sa kolečko aportovania opakovalo donekonečna.
Podľa pravidiel, musí sa pes v lese aj v jeho okolí pohybovať na vodítku. Ak by odbehol do revíru, pre poľovníkov je voľne pohybujúci sa pes v lese škodnou a môže ho odstreliť. Gajka bola pripútaná aj keď sa jej to nepáčilo.
Nepáčilo sa jej to zvlášť vtedy ak bola v nevýhode oproti psom, ktorých majitelia toto pravidlo nedodržiavali a nechali psíkov voľne pobehovať.
Strávili sme pár dní vo vysokých horách ako jedna svorka. Keď sme sa vrátili späť do našich Malých Karpát, tak Gajka opäť skákala od radosti, že je už doma a čoskoro pre ňu prídu členovia jej pôvodnej svorky, dcéra a zať.
