Zohnali sme si katalógy cestovných kancelárií a boli sme ohúrení cenami. Všetky zaujímavé destinácie boli v cenovej kategórie nad naše možnosti. A predsa sa podarilo nájsť. Zaujímavý program na 24 dní aj tá cena bola fajn. To je to, čo sme hľadali. „Skvelé a ešte, kde budeme ubytovaní?“ zajasala som nadšene. „No predsa v stane“ odpovedal manžel a oči sa mu rozžiarili spomienkami na zapadnuté chlapčenské túžby o táborení priamo v lone prírody. Moje oči mali výraz hrôzy a vyšla zo mňa iba zdesená otázka: „Snáď nebudeme na staré kolená stanovať? Do stanu ma nikdy nedostaneš!“ ....stanovali sme už niekoľko krát, no podstúpili sme zopár výmien názorov a diskusií o tom ako na to.
Keď ma muž prisvedčil, že stanovanie môže byť zábava, chcela som mať hlavné slovo pri výbere nášho nového stanového domu. Muž povedal: „Vyslov svoje predstavy a očakávania“. Začala som: „Stan musí byť veľký a priestranný, aspoň s dvoma izbami. Bude treba dať niekam batožinu, kastróle a stravu na varenie. Musí byť dosť vysoký, aby som sa pri varení a balení mohla v pohode po našom provizórnom dome prechádzať.“ Muž nenamietal len kútik úst sa mu mierne mykal pri počúvaní mojich predstáv: „Tak poďme a nechajme si poradiť odborníkmi.“, navrhol. Doprial mi aby som so svojimi názormi predstúpila pred mladého predavača zo špecializovaného obchodu s vybavením na treking. Ten kládol otázky: „Kam idete? Do severských krajín? Hm, tam veľký stan nie je najlepšie riešenie, pretože do veľkého stanu sa oprie vietor a môže ho roztrhnúť, prevrátiť,...“ Toto som nedomyslela, takže tam môže byť aj silný vietor, stuhol mi úsmev. Predavač pokračoval: „Na severe, býva chladno a tak sa veľký stan len ťažko vykúri vaším teplom. A preto je lepšie stan iba s jednou miestnosťou, aby ste sa vzájomne zohrievali“ dodal s lišiackym úsmevom. „Nuž a kde dáme všetky tie veci, ktoré potrebujeme?“ vymenovala som, čo všetko budem potrebovať na tri týždne pobytu. „Veľký stan je ťažký a zaberá veľký objem.“ odpovedal predavač a pomaly sa otočil k manželovi aby sa uistil, či nás oboch má brať vážne. A bolo jasné. Diskusia sa presunula medzi nich dvoch. Už iba oni preberali ďalšie dôležité otázky. Mne došlo, že moje predstavy boli riadne strelené a nemali nič spoločné s výberom optimálnej výbavy na trekingové stanovanie. Počúvala som ich rozhovor o vodnom stĺpci stanu, podľa toho ako daždivo tam, kde ideme, bude. Prepadla ma hrôza, pri predstave, že možno bude aj pršať a my v stane ?!. A potom hovorili o kuchynskom náradí a šporáku, pozerala so na ten malý ešusik v ktorom boli ešte dva menšie kastróliky. Malý skladací šporáčik sa zmestil do dlane s plynovou bombičku. Moje predstavy domácej gazdinky boli v tej chvíli totálne ohrozené: "Ako s týmto navarím poriadnu večeru." Chlapi pokračovali ďalej v rozhovore, zabudli, že som tam a že aj o mňa pri tej stanovačke pôjde. Muž sa slastne usmieval vyberajúc rôzne fičúrie na vylepšenie nášho pobytu v prírode. Najviac ma rozosmial, keď mu na čele zasvietil banícky kahanček a povedal: „Z tohto mi dajte dvakrát“. Bolo mi jasné, že v tom stane sa budem pohybovať i ja s baterkou na hlave. Chlapi prešli k otázke našej postele. Predavač vytiahol zopár zrolovaných lôžok. Muž mi povedal: „Vyber si". Pretočili sa mi oči. Ani jedna z tenkých, pár centimetrov hrubých podložiek, nenapĺňala moju predstavu o mäkkom pohodlnom lôžku. Nechala som aby rozhodli. A rozhodli i o mojej „duchni“, do ktorej sa vliezalo, a ktorá ma zazipsovala celú do úzkeho priestoru, z ktorej vykukovali iba moje oči a môj nos. Ešte mi vybrali super topánky s vysokou odolnosťou voči vode a bundu s rovnakým účinkom,...
...muž bol spokojný a predavač tiež, keď nahadzoval sumu všetkých nakúpených položiek do pokladne. Výsledná suma bola ohromujúca a prvé slová som bola schopná vysloviť až sediac v naloženom aute: „Drahý, ale za tu sumu sme mohli bývať celú dovolenku v luxusnom hoteli.“ Môj drahý povedal: „Neboj sa po pár stanovačkách sa nám to vráti.“ Prehltla som naprázdno a bolo mi jasno. My máme v pláne do konca života dovolenkovať v stane.
Po pár dovolenkách sa stalo niečo nečakané. Naučila som sa chodiť po štyroch ako batoľa. Zistila som, že pohyb zadkom von a dnu je v tejto vybranej spoločnosti obvyklý. Zvykla som si, že každé ráno, je treba urobiť pár predklonov a záklonov, aby sa stuhnuté telo aspoň trochu prebralo a mohlo sa vydať na cestu do spoločných toaliet. Zvykla som si, že pohyb okolo stanu je možný, len nesmiem zabudnúť na kolíky, o ktoré sa dá vždy potknúť. Naučila som sa rýchlo variť na malom plynovom šporáčiku z konzervovaných a sáčkových potravín. Prišla som sa aj na to, že je čarovné večer zaspávať za zvukov niekoľkohlasných chorálov chrápajúcich mužov nielen v našom stane ale aj v najbližšom okolí. Naučila som sa toho veľa o stanovaní. A už sa na muža nehnevám. Bez zvláštnej príručky sme prežili už niekoľko dovoleniek v divokej prírode. A nedám na ne dopustiť. Nedám dopustiť na žblnkajúci potok, ktorý nás ráno budí. Nedám dopustiť na rannú rosu, v ktorej kráčam za východu slnka. Nedám dopustiť na tiche vlahé rána a unavené večery. Nevadí, že sme držali tyčky v stane, keď sa do neho zaprel silný víchor aby ich nezlomil a stan neuletel. Nevadí, že sme celí premočení kopali okolo stanu kanáliky aby voda odtekala mimo nášho stanu, keď prietrž mračien priniesla prudký dážď. Nevadí, keď večer sme rozbaľovali mokrý stan, pretože ráno pred presunom sme ho zbalili a ešte nestihol preschnúť po nočnom daždi. Nevadí,...
Večer unavení po túre si sadáme každý k svojmu stanovému domčeku. Vôňa sáčkových polievok sa šíri pri zapadajúcom slnku. Rozprávame tie najdobrodružnejšie príbehy, ktoré sme v teň deň zažili. A vždy ma dokáže prekvapiť, na koľko rôznych spôsobov sa dá prejsť a prežiť tá istá spoločná trasa.
Už neplatí veta: „Do stanu ma nikdy nedostaneš.“ Môj muž ma dostal a nielen do stanu.
