Via Dolorosa, ktorej podoba sa ustálila v 18. storočí, má 14. zastavení. Nedostali sme sa ku každému z nich, pretože úzke uličky boli často plné turistov. Niektoré z nich sa mi podarilo zachytiť a na chvíľu sa pri nich zastaviť, kým ma prúd našej skupiny nestiahol aby sme pokračovali ďalej.
Prvé zastavenie, kde Ježiš bol odsúdený k smrti ukrižovaním, je za múrmi Rímskej pevnosti. Bola na začiatku našej cesty.
Na múroch viseli handričky a takmer zakrývali nápis: "Kto chce ísť so mnou, nech zaprie sám seba, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma!..." Mt 16-24
Po bičovaní a nasadení tŕňovej koruny berie Ježiš svoj kríž. Druhé zastavenie je pred františkánskym kláštorom "Bičovania" a na nádvorí pri kaplnke "Odsúdenia", ktoré je spojená s odsúdením Krista Pilátom Pontským.
Prechádzame Via Dolorosou ďalej a prichádzame na mieso III. zastavenia, kde Ježiš prvý krát klesá pod ťažobou kríža. Na tomto mieste je kaplnka s reliéfom a s jeho obrazom.
Pri štvrtom zastavení sa Ježiš stretáva so svojou matkou. Reliéf pred vchodom do kaplnky zachytáva smútok matky, odprevádzajúcej syna na smrť.
Vstupujeme do kaplnky, chvíľu posedieť, popremýšľať. Spájame sa s ňou ako matky, s jej bolesťou a bezmocnosťou. Syn bol na ceste smrti a ona mu nevedela pomôcť. Koľko matiek aj v dnešnej dobe nesie podobný údel chorých detí, detí, ktoré sa dali na drogy,...umierajú a matky sú bezmocné a jediné, čo môžu, byť s nimi a byť pri nich.
"Neste si navzájom bremená a tak naplňte Kristovo želanie" je mottom V. zastavenia, pri ktorom Šimon pomáha niesť kríž. Na týchto miestach sme stretli pútnikov, ktorí niesli skutočný kríž na tejto ceste. A podobne ako Ježiš aj oni sa predierali cez masu pozorovateľov, prekvapených a zaskočených touto obetou.
Pri kaplnke sv. Veroniky je VI. zastavenie, kde Ježiš zanecháva obraz plný utrpenia na ručníku. Na VII. mieste Ježiš padá druhý krát pod kríž. Pripomíname si tu naše slabosti a zlyhania. Ježiš však opäť vstáva a rovnako i my v živote vstávame a svoje trápenie prekonávame.
Miesto, kde Ježiš utešoval plačúce jeruzalemské ženy i teraz stretávam miestne ženy. Prechádzajú už bez povšimnutia VIII. zastavenie. Mne to však príde symbolické akoby vypočuli jeho slová. Už neplačú ale venujú pozornosť svojim starostiam a starostiam s výchovou detí.
Pri vchode do dnešného Etiópskeho kláštora Ježiš padá opäť pod krížom. I my unavení, opierame sa o múry kláštora a hľadáme tieň aby sme si oddýchli a ochladili sa od horúceho slnka. Je čas sa opäť zamyslieťa stíšiť. Zanechali sme za sebou rušnú ulicu a blížime sa k vstupu do Chrámu Božieho hrobu.
Chrám Božieho hrobu stojí na Golgote na konci Krížovej cesty. V ňom sa ukrývajú posledné štyri zastavenia. Pána Ježiša vyzliekajú z rúcha (X.) a pribíjajú na kríž (XI.), na ktorom zomiera (XII.).
Úzkymi schodíkmi vystupujeme do najvyššej časti chrámu a zároveň na vrchol Golgoty. Aj keď oltár má grécko pravoslávnu výzdobu, kresťania sa nenechajú touto pompéznosťou vyrušiť. Skláňajú sa pod oltár a cez sklenú ochranu pozorujú posvätné miesto, skalu, na ktorej stál skutočný Kristov kríž i trhlinu po zemetrasení vo chvíli jeho smrti. Zapaľujem sviečku a myslím na svojich blízkych, ktorí nie sú so mnou. Je to okamžik, lebo dlhšie sa nedá. I ostatní chcú pristúpiť k tomuto miestu.
XIII. Pána Ježiša skladajú z kríža po tom, čo im Pilát dovolil sňať jeho telo. Zavinuli ho do plátna a pochovávajú.
Podobne ako dnes, sme si pripomenuli pochovanie Ježiša do hrobu. Aj my sme stáli na mieste XIV. zastavenia, na mieste Božieho hrobu. Kým sme čakali, nad hrobom sa vznášal prúd svetla z kopuly chrámu. A rovnako nás osvietila žiara z oblohy. Bolo to akési spojenie s ním.
Pri hrobe človek obyčajne smúti. Tu sme cítili zvláštnosť okamžiku ale smútok to nebol. Zapálili sme sviečky, dotkli sme sa jeho hrobu a vedeli sme, že jeho cesta neskončila.
Už zajtra príde vzkriesenie. A do zajtra sa môžeme stíšiť a porozmýšľať o tom, čo Ježišova cesta dala svetu, čo dala nám, v čom nás môže zmeniť. Sedíme pri jeho hrobe a počúvame svoj vnútorný hlas...
