Tatranská Lomnica vo výške 850 m n.m. je východiskovým bodom a v pozadí je cieľ, majestátny Dedo vo výške 2632 m n.m.
Sadáme do lanovky i keď viem, že mám strach z výšok a uzavreté priestory tiež nemusím.
Zdolávame prvý úsek. Sme na Skalnatom plese vo výške 1764 m n.m. Nad plesom sa týčia Lomnický a Kežmarský štít (2558 m n.m.) spojené zasneženým Lievikovým sedlom.
Strach z výšok prekonávam druhý krát a sadám do uzatvorenej lanovky smer Lomničák. Stúpame pomaly, prekonávame výškovy rozdiel cez 900 metrov. Občas pozriem dolu z kabínky a v okamžiku keď si hovorím, že by som sa nechcela ocitnúť na tých skalách, vidím pod nami horolezecké hlavy. Stoja na mieste tak pol metra x pol metra dvaja a študujú mapu výstupu. A ja pozerám, kde je cesta, ktorou sa dá kráčať ... nevidela som ju.
Sme hore, vo výške 2632 metrov. Vzduch úžasný, slnko svieti, mierne fúka a prináša mraky. Pohĺad na oblohu je krásny.
Pohľad dolu je závratný a to doslova, keď pozriem dolu, na zľadovatenú kamennú suť, točí sa mi hlava
Keď pozriem z druhej strany na snehopád, je to podobné. Pohybujem sa neiste na zľadovatenej úzkej cestičke. Je to tretia skúška mojej odvahy. Ale držím sa pevne zábradlia a fotím.
Pohľad na Lomnické sedlo
Pohľad do Malej studenej doliny a Prostredný hrebeň, hlava sa mi točí pri pohľade dolu.
A tak odfotím celkovy pohľad z ľavej strany Lomnického štítu, neviem medzi vrcholmi rozlíšiť, ktorý je ktorý a ako sa volajú.
A ešte jeden záber z tejto strany. Škoda, že neviem viac o týchto vrcholoch a roklinách.
Pozriem od "Dedového" chrbta a skoro z nôh spadnem, keď sa horolezecká prilba objaví...
... a potom ďalší až ich je tak 13 horolezcov, ktorí vystupujú zpred Pyšného štítu.
Ešte pozriem na druhú stranu Lomnického štítu, kde je dolina obklopená ďaľšími štítmi možno sú to Baranie rohy, Kozí a Jahňací štíty, Veľká Svišťovka...
Zaostrím a zväčším dolinu trochu viac a pozrime sa, tam dolu by mali byť Zelené plesá ale mne sa vyfarbili na modro, ktovie kde je chyba...
A tak radšej nezväčšujem a zamierim fotoaparát na Kežmarský štít. Krúži okolo neho malý mrak.
Pozriem priamo pod nohy a zpod snehu tráva rastie. Za ňou vidieť Kežmarský štít, obchádzajú ho stále hustejšie mraky.
"Je to neuveriteľné akí sme rôzni, mne sa krúti hlava od tej výšky a vy s pohodou zvládate vrcholy. Nebojíte sa?" začínam rozhovor s horolezcami oddychujúcimi na malej terase.
Zasmejú sa a odvetia. "Veď aj my sa bojíme. Strach musí mať každý a občas na skale od strachu stuhneme"
Tak prečo leziete? pýtam sa
"Lebo je to naša práca a teraz trénujeme" odvetia záchranári horskej služby
Ešte chvíľu si nechám vysvetľovať na čo, čo majú okolo pása obvešané
Potom si všimnem, že na každej prilbe je meno a priezvisko majiteľa a jeho krvná skupina. To mi potvrdzuje fakt, že práca horolezcov je skutočné nebezpečná, ale je potrebná...
A už sa chystajú na zostup,... posledná kontrola lana,.. posledné dovidenia a oni idú...
My ešte posedíme pri kávičke v kaviarni Dedo
Pozrieme fotky z histórie budovania lanovky a keď zaznie "Skupina s miestenkou č. 3, nastupovať!"
sadáme do lanovky a spúšťame sa dolu. Posledné fotky z lanovky na kosodrevinový porast, Skalnaté pleso, na hvezdáreň a prestupné stanice
A ešte jeden pohľad na stromy s jesenným lístim z lanovky k stanici Tatranská Lomnica.
Ďalší deň v Tatrách máme za sebou, no povedzte, nie je to pekná pozvánka?
