Mnohé ženy trpia syndrómom pravo - ľavej dezorientácie. Patrím k nim. Najčastejšie som si to uvedomovala, keď sme sedeli v aute a muž oznámil: „Odboč doľava!“ a ja na jeho pokyn zásadne som zahla doprava. Nie preto, že som nechcela splniť priania môjho drahého. Jednoducho v istých okamžikoch sme mali iný názor na to, kde je vpravo a kde vľavo. A potom nastalo verbálne ale hlavne neverbálne dohadovanie. Moje ruky sa odpojili od volantu a spolu s manželovými sa kmitali vpravo – vľavo až kým sa naše auto, bez môjho vedenia, rozhodlo samo určovať smer nášho pohybu.
Mala som aj iné zážitky. Raz som si dohodla rande s kamarátkou, ktorú som dlho nevidela. „Stretneme sa vľavo od vchodu do nákupného centra ....“ navrhla kamarátka. „Dohodnuté“, odvetila som a vydala som sa na stretnutie. Po polhodine čakania, som začínala mať pochybnosti, či som pri správnom nákupnom centre,...až potom mi došlo pozrieť sa na druhú stranu budovy. A dobre som urobila. Kamarátka tam prešľapovala a už zdvíhala telefón, že mi zavolá, kde som. A potom nastala chvíľa rukolapného dohadovania. Napokon mi bolo jasné, že kamarátka, rovnako ako môj muž, ma inú pravo - ľavú orientáciu ako ja.
A mohla by som opísať zopár ďalších príbehov, ktoré sa mi stali až kým som sa nenaučila pravidlo. Vždy keď sa s niekým dohadujem o pravo - ľavom smere, tak si pozriem na ruky a nahlas si poviem. „Vpravo, je v smere ruky, ktorou píšem, to je táto...“ a moja pravá ruka sa pohne ako ukazovadlo. Alebo si poviem: „Vľavo, je v smere ruky, ktorou nepíšem, to je táto...“ a moja ľavá ruka sa zdvihne na znak, že rozumela, kam ma má viesť.
Keď ideme teraz s manželom v aute a on zavelí: „Odbočujeme vpravo!“ tak preventívne zdvihne svoju ruku a jasne mi dá najavo, kde je vpravo. A naopak ak on šoféruje, tak ja neoznamujem „Chcem isť vpravo!“. Jednoducho poviem „Chcem isť tam“ a rukou ukážem, kde je to „tam“.
A tak som si myslela, že už mám problém pravo – ľavej dezorientácie pod kontrolou. Ale zmýlila som sa.
Keď som vystúpila do ulíc Londýna, tak tie ma úplne poplietli. Autá prichádzali ku mne v inom smere ako som očakávala, keď som vstúpila na vozovku. A zrejme ma videli londýnski cestári a rozhodli sa mi pomôcť. Zrazu sa na križovatkách objavili nasledujúce nápisy: „Look right“ alebo „Look left“. Mne stačilo iba zdvihnúť svoju pravú alebo ľavú ruku a už som vedela, kam mám pozerať aby ma nezrazili autá.
Vďaka vám za to!!!!
Doposiaľ však neviem ako ma londýnski cestári objavili. Mám hypotézu. Zrejme ma sledovali kamerovým systémom , ktorým sú ulice Londýna strážené. A zrejme zachytávajú ľudí so syndrómom pravo-ľavej dezorientácie aby im potom, podobne ako mne, pomohli pohybovať sa bezpečne a správnym smerom.
