Najazdili sme asi 800 kilometrov od Helsínk po ceste, ktorá voňala ihličím. Autá sme stretli iba výnimočne a hľadeli sme ako sa vinie cesta z oboch strán obkolesená ihličnatými lesmi, tak hustými, že cez ne nič nebolo vidieť. Fínsko je obrovská rovina a pozrieť sa na krajinu z výšky sa dá iba lietadlom alebo z vyhliadkovej veže. A keď počasie praje, tak medzi lesmi sa objaví pár domov, nejaká cesta a mnoho jazier v náručí lesov. Na jednu vežu sme vyliezli a krajina bola zahalená oparom vody z jazier v letnej horúčave.
Nekonečnú cestu sme si krátili súťažou o to, kto prvý zbadá soba. A podarilo sa, jedného som zbadala, ako čaká na zastávke autobusu na svojho druha.
Cestou som uvažovala o tom ako tu ľudia žijú. Časť Fínska, ktorou sme prechádzali, je skutočne málo obývaná a žijú tu ľudia, ktorí sa naučili žiť životným štýlom zálesáka. Usadlosti sú hlboko v lese, vzájomné vzdialené na hodný kus cesty.
Fíni musia byť preto ľudia, ktorí majú radi voľnosť a sú schopní sami sa o seba postarať v divokej krajine. V zime, kedy sú krátke dni, sú často na dlhú dobu odrezaní úplne od sveta. Fínsko patrí ku krajinám s najväčším výskytom depresií. Nekonečná cesta, po ktorej išiel prakticky iba náš autobus, naznačovala, že ľudia, ak tu žijú, tak sú uzatvorení v lone prírody. Na zimu si vraj objednávajú množstvo kníh a vraj stoja v dlhých frontách na alkohol aby si urobili zásoby. Zima je dlhá a často studená a tak je to dosť pravdepodobné. Fíni v zime čítajú a aby sa zahriali, tak popíjajú.
O Fínoch sa hovorí, že samotu milujú. V lete vyrážajú do prírody, ktorá ich obklopuje a tak aj keď mnohí prechádzajú obdobiami depresii, aktívny pobyt ich iste prirodzenou cestou vráti ku zdraviu. Obrovské plochy pokoja, ticha,...lesa, bažín, dravých riek, chodníčkov, trávnatých plôch,...a kde tu malá chatrč, najčastejšie v blízkosti jazera, s typickou fínskou saunou. Susedia si do dvora nevidia, pretože sú od seba vzdialení, často na jeden deň cesty.
Zvečerilo sa, keď sme sa dostali k jednému zo 187 888 fínskych jazier. Národný park Oulanka sa rozprestiera na ploche 270 km² a bol zriadený v roku 1956. Boli sme severne od mesta Kuusamo, východne kúsok od hraníc Ruska, južne sme sa dotýkali územia Laponska. Stany rozkladáme neďaleko od arktického polárneho kruhu ale namiesto zimy cítime vysokú vlhkosť blížiacej sa búrky. Obrovský lejak, postihol hlavne tých, ktorí všetko rozložili a najprv si dali pivko, kým postavili stan. Dobre nedopadli ani tí, ktorí postavili stan na briežku s krásnym výhľadom na jazero. Dažďová voda sa valila do jazera prúdom a zobrala so sebou všetko, čo mala v ceste. Po polhodinke bolo po daždi. Premočení sme dostavali stany v nádeji, že čosi v tom vlhku do rána uschne. Dvaja, ktorých stan ležal takmer v jazere, zbalili mokré spacáky a vydali sa na nočnú púť, hľadať najbližší zrub.
Zobudili sme sa do vlhkého, slnečného rána. Pobalili sme si veci a vyrazili sme na cca 50 km pochod po obľúbenej trase Karhunkierros („Medvedí okruh“) . S mapou v ruke bez stanu, iba tak naľahko so spacákom a stravou sme vykročili cestou zálesáka, netušiac aké prekvapenie pre nás príroda pripraví. Prechádzali sme lávkami cez močiare a vstúpili sme na lesné chodníky v prevažne borovicovom lese. Vyliezli sme na „kopce“ a pozerali do údolia na jazerá, rieky. Okrem vtáčieho spevu a našich krokov sme nič iné nepočuli. Iba dravá rieka, cez ktorú sme občas prešli, hučala do ticha v rytme padajúcej vody. Nebolo možné nevykúpať sa vo fínskych jazerách. Chladivá voda osviežila naše telá. Nikoho vôkol iba my dvaja (s manželom) sme sa v nich kúpali. Naši mladší spolupútnici sa rozhodli zlomiť rýchlostný rekord v chôdzi na 50 km a ponáhľali sa do cieľa našej cesty. Boli ďaleko pred nami. Keď sme ostali na ceste sami, občas ma premkla úzkosť z toho ticha. Medvedí okruh, naznačoval, že po tejto trase blúdia medvede a tak som čakala, kedy sa s nimi stretneme. Nestretli sme žiadneho ale na lúke sa páslo stádo sobov.
Po trase neboli bufety, ani fastfoody, ani turistické hotely, či ubytovne. Nič, na čo sme zvyknutí v iných turistických centrách Európy. Jedli sme to, čo sme mali v batohu. Vodu sme pili priamo z jazera alebo z rieky, ktorá križovala našu cestu. Na Medveďom okruhu boli malé zrubové chatky, tak pre 6-15 ľudí. Vybavené drevenými lôžkami, na ktorých sa mohli vyspať turisti, jeden vedľa druhého. Bol tam zrubový stôl a jedna dve stoličky. V chatke bolo aj základné vybavenie na rozloženie ohňa, zápalky, drevo a v niektorých aj ešus. Okolo chatky bolo ohnisko, napílené drevo, sekera, píla,...a pravidlá ako toto miesto používať. Jedno z dôležitých pravidiel bolo: "po použití daj do pôvodného stavu". A tak večer unavení sme pri malom ohníku navarili čosi z konzervy a zaľahli na prični. Onedlho nás však zobudili ďaľší turisti. Dvaja postarší Fíni sa rozbalili, rozfúkali oheň a čosi postavili variť do kotlíka. Kým sa varilo vykúpali sa v jazere. Boli sme hore a tak nás pozvali k ohňu. Pri slovenskom pive a našej domácej slivovici, sa spočiatku málovravní spolubývajúci, rozhovorili. Celú trasu Medvedieho okruhu už prešli v zime a bol to úplne iný spôsob prechodu. Bolo veľa snehu a cez mnohé úseky prechádzali v snežniciach. V chatkách bolo zima. A všetko navôkol bolo biele. Nebolo vidieť chodníky ani smerovníky, tak sa orientovali podľa mapy a buzoly. Jazerá boli s veľkej časti zamrznuté, ale aj tak sa v nich vykúpali. Pri jednej z fínskych sáun na ceste, si vysekali do jazera dieru a nechali omrznúť saunou vyhriate telá. A dokonca si v diere nalovili ryby. Obaja pracujú a žijú v Helsinkách a dovolenku ale i víkendy trávia takouto turistikou. Peši, na bicykloch alebo na bežkách. Potvrdili mi moje úvahy o povahe fínskych ľudí, žijúcich v tejto krajine. Unavení z cesty a z dobrej slivovičky Fíni čoskoro zaspali a zaspali sme i my. Ráno sme upratali narúbali drevo, tak aby ďalší turisti po nás tu mohli zložiť hlavu a odpočinúť si na ceste k cieľu po ceste zálesáka.
Dva dni sme putovali fínskou krajinou ako zálesáci. Tri noci sme v nej spali. A jeden deň sme oddychovali pri jednom z jazier. Nič mimoriadne nás nepostihlo, aj keď trasa, ktorou sme prešli nám zobrala hodne síl. Boli sme ďaleko od „civilizácie“ až na jednu výnimku. Fínsko je krajina mobilov a preto tam je signál takmer všade. Takže nebol problém dohovoriť sa Nokiou o tom kde sme, či sme ešte živí a zdraví a kedy sa všetci stretneme na ďalšom putovaní po Škandinávii.
Ak máte chuť prejdite sa prostredníctvom nasledujúcich fotografii po niektorých miestach, ktorými sme prešli.
Pohľad na krajinu jazier z veže v meste Kuopio. Opar nad jazerami mi nedovolil urobiť kvalitnejší záber.
Prvý sob pasúci sa na kraji lesa vedľa cesty z Helsínk do Laponska. A nebol jediný. Cesty sú takmer prázdne a tak si tam špacírujú soby. Prechádzajú z jedného lesa do druhého samostatne alebo v skupinkách.
Stany, pripravené na prvú noc v národnom parku Oulanka. Z jednej strany cesta a z druhej strany...
...jedno z nespočetných fínskych jazier za súmraku, tesne pred búrkou. Toto jazero má predsa len jednu zvláštnosť, takmer pohltilo jeden z našich stanov po silnom daždi. V pozadí pahorkatina národného parku
Karhunkierrros - Medvedí okruh, trasa, ktorú sme plánovali prejsť je hrubo označená. (Electronic maps ) Celý okruh meria 80 km a vlastne nie je ani okruhom je to trasa z východiskového bodu do konečného bodu a späť po tej istej trase. My sme sa nevracali, naše cieľové miesto bol kemp Jyrävä.
Cesta viedla po drevených chodníčkoch postavených na mäkkej, vlhkej, močiarovej tráve
Výhľad na jazerá z jedného vyššieho bodu Ristikallio
Prechod dreveným mostíkom nad jednou z troch, či štyroch dravých riek, prechádzajúcich touto oblasťou. V riekach je vraj hodne rýb. Žiaľ, nám sa nepodarilo vidieť ani chytiť (do foťáku) žiadnu z nich.
Kúpanie v jazerách je sprístupnené malými lávkami
Chladivá voda jazier dobre padla v horúcom dni a po dvadsiatich kilometroch na trase
Lúka so stádom sobov. Najprv si nás neveriacky obzerajú....
....a potom sa pustia behom skryť do brezového hája
Ohnisko, ešus, stôl, všetko pri jazere k okamžitému použitiu pre pocestných
Občas je zrub takto prázdny a občas je plný turistov
Jazero a na malom ostrove v ňom stojí malá chatka pre osamelého zálesáka.
Trochu civilizovanejšia cesta na Medvedej trase, na ktorej sa potulovali soby namiesto medveďov, našťastie.
Ďalšia osamelá chatka pri jazere na našej túre v národnom parku Oulanka. Pri nej stojí sauna, typická pre túto oblasť.
Jazerá, v ktorých sa dá plávať, chytať ryby, člnkovať....
Priezračne čistá voda jazera, z ktorej sa dá piť, variť.
Opúšťame národný park a prechádzame do Laponska okolo typicky malých usadlosti tejto oblasti Fínska
