Unavení z nočného presunu autobusom sa vydávame na prvú aklimatizačnú prechádzku do Zermattu, východiskového miesta mnohých túr okolo Matterhornu. Zermatt existuje už pár storočí. Z chudobnej osady, ktorá bola v zime odrezaná od ostatného sveta, je v súčasnosti turistické centrum, ktoré sa stále buduje.
Jeho rozvoj začal v období, kedy sa výstup na Matterhorn stal záležitosťou národnej prestíže. Švajčiarsky a taliansky horolezecký tím v roku 1865 sa pokúsili v tom istom čase vystúpiť na Matterhorn dvoma trasami. Vyhrali Švajčiari a vraj od radosti hádzali po Talianoch kamene a možno preto Taliani v tom čase Matterhorn nepokorili.
Boj o vrchol upútal pozornosť horolezcov a turistov a okolie Matterhornu sa stalo zaujímavou turistickou destináciou. Drevené chatrče sa prebudovali na štýlové hotelíky. Vybudovali sa nové moderné hotely. Celá oblasť je sprístupnená cestnou a železničnou dopravou.
Vleky dopravia turistov až do výšky 3800 metrov, dokonca miestny vlak (zubačkového typu) má konečnú stanicu vo výške 2585 metrov. Súčasný turista, sa môže vyviesť hore poobzerať, pofotiť okolie a lanovka ho dopraví naspäť. Takto sme videli pohybovať sa po horách Japoncov. Iní turisti sa vyviezli lanovkou urobili výstup na vrcholy a dolu sa zviezli alebo zostúpili pešo kochajúc sa neopakovateľnou scenériou. Ale boli i takí, ktorí lanovky nepoužívali a vystúpili na najvyššie vrcholy Wallisských Álp s kompletným horolezeckým vybavením. Rozbalili malý stan niekde pod vrcholom, ďaleko od ľudí a odtiaľ smeroval ich výstup vysoko do oblakov.
Prvý „aklimatizačný“ výstup sme urobili na druhý deň. Skoro ráno peší presun do dedinky Täsch (1450 m) a pomaly prechod lesom a výstup do osady Ottavan (2214 m). Na pravé poludnie sme pokračovali vo výstupe na Täschhütte (2701 m). Slnko pálilo, dych nestačil prudkému stúpaniu a redšiemu vzduchu. Dvadsať krokov a dodýchať sa, tak kráčali tí najslabší, teda ja. Medzitým fotografovanie nádhernej prírody, scenérie zelených, kamenných a ľadových masívov.
Iní „borci“ šľapali ako o závod a keď som dorazila na vrchol trasy, iní už boli na ceste naspäť. Moje prvé víťazstvo,... po dlhšej dobe som sama seba prekvapila. Zvládla som 22 km trasu s prevýšením 1250 metrov za 10 hodín.
Pomalšie tempo malo istú výhodu. Cestou dolu som stretla rodinku svišťov. Svišť je zvedavý ale opatrný. Vychádza ráno za potravou a podvečer sa vyvaľuje na slnkom vyhriatych kameňoch. Jeho pískanie sme už počuli. Ale hľadeli sme do oblohy a hľadali vtákov, o ktorých sme si mysleli, že vysoké piskľavé tóny prichádzajú od nich. Bol podvečer, keď som sa vracala a tak sme sa pozdravili oni zapískali a mne cvakol fotoaparát.
Nič netreba preháňať. Je ráno 6:30 a slnko sa kĺže na vrcholkoch, tam, kde chceme stráviť deň na japonský spôsob. Z Zermattu (1620 m) sme sa vyviezli lanovkou postupne do výšky 1867 m (Furi), ďalšou lanovkou do výšky 2939 m (Trockener) a potom na Klein Matterhorn (3883 m). Relatívne rýchly prechod lanovkami s prevýšením 2200 m nám spôsobil narušenie koordinácie, problémy s dýchaním , závrate a miernu nevoľnosť.
V tomto stave sme z rozhľadne Malého Matterhornu obdivovali bielu krásu Breithornu (4164 m) ale i zdatných turistov, ktorí sa vybrali po ľadovci na jeho vrchol.
Sledovali sme dobre aklimatizovaných lyžiarov spúšťajúcich sa dolu ľadovcom. A fotili sme Matterhorn (4478 m), ktorý sa nám schovával za mraky. Kým sme sa rozdýchali a pokochali pohľadmi na ďalšie štvortisícovky, zatiahli sa mraky aj nad nami. Nebolo vidno ani na meter. Pozreli sme si ľadovú jaskyňu v útrobách Malého Matterhornu a vydali sa na cestu naspäť. Na každej zastávke lanovky sme sa poprechádzali, pofotili a napokon už bez mrakov sme do Zermattu zostúpili pešo obdivujúc zelené lúky plné kvetov, drevené chalúpky,...voľne pasúce sa ovce a typické alpské kozy. Kozorožca sme zahliadli vysoko v skalách. Kedysi sa lovil, pretože o jeho mäso bol záujem. Vraj má liečivé účinky. A tak skoro vyhynul. V súčasnosti je chráneným druhom. Prialo nám šťastie a mohli sme si ho uloviť do fotoaparátu aj my.
Naša malá skupina bola zložená zo zdatných, menej zdatných a „nezdatných“. Patrila som do tretej skupiny, čo znamenalo, že som oželela záver túry, nevydala som sa na jej najťažšie úseky. Volila som istotu zdravého návratu späť do východiskového bodu. Preto sa stalo, že vrchol ďalšieho dňa, chatu Hornlihüte (3260 m) pod Matterhornom som nedosiahla. Záverečná tretina totiž znamenala prechod cez rebríky zavesené na skalách a medzi skalami,... prechod cez „hrebienok“ s prudkými zrazmi z každej strany a strmý výstup na chatu. Začala som pociťovať závrat, telo mi oznamovalo, že sa pohybujem na ceste, ktorú asi nezvládnem. Počúvla som ho a vrátila som sa späť.
Odmenou mi boli výhľady na lúky, ľadovce, vrcholy, doliny,...a tak peší zostup, mne primeranou trasou, ma dostatočne uspokojil.
Ďalšia desaťhodinová túra bola za nami.
Dopriali sme si obed v miestnej reštaurácii a "kýbel" (1/2liter, v origináli Kübel) piva k tomu. Spoločnosť nám robili vrabce „dojížďěči“, ktorí čakali, kým nedojeme všetko aby zvyšok taniera mohli vyzobať.
Alpské kvety nás sprevádzali na chodníkoch v lese, na lúkach, pri potokoch s divokou vodou až k ľadovcu. Rôzne druhy sa striedali podľa nadmorskej výšky. Kvety rôznych farieb a vôní. Malé skalky, ktoré si budujeme v záhradách a kopírujeme ich prirodzené zoskupenie. A až tu hore zisťujem rôznorodosť skalničiek zachytených v skalách a v jemnom piesku. Nedajú sa skopírovať, jednoducho spoluvytvárajú ducha tohto miesta a ten je neprenositeľný.
Jedna z najkrajších vyhliadok na panorámu okolitých vrchov sa ponúka z Oberrothornu (3415 m). Dá sa k nemu priblížiť lanovkou ale vrchol si človek musí vyšľapať.
Dve hodiny hore a o niečo menej dolu. Prevýšenie 412 m. Ako stvorené pre nás „nezdatných“ . Po ceste bolo niekoľko zastavení so skulptúrami v tvare oka a dúhovky, ktoré mali navodiť duchovný (spirituálny) rozmer vzťahu človeka k prírode.
Kavka Alpská miluje turistov. Lieta vo výške aj 4000 metrov aby spolu s nimi strávila čas na oddych. Vie, že turista sa s ňou podelí o kus chleba a inej dobroty, ktorú si rozbalí na vrcholku svojej túry. A kavka sa mu za to odmení svojimi akrobatickými kúskami vo vzduchu.
Posledná a najkrajšia a najťažšia túra smerovala cez ľadovec k Monte Rosahütte. Vyviezli sme sa vláčikom na Rotenboden (2815 m) a odtiaľ pešo traverzom pod Gornergratom (3089 m) s výhladom na ľadovec.
Potom prechod cez ľadovcové polia, oddelené poľom obrovských balvanov a opäť cez ľadovec. Bolo treba hľadať prechody cez trhliny do ľadovej priepasti. Adrenalín stúpal, nadmorská výška a ľad vysušovali telo a ústa. Slnko pálilo a pritom bolo treba sústrediť sa na každý krok. Adrenalín vyvolával túžbu dokončiť trasu ale rozum zavelil STOP. Treba myslieť na návrat, nevyčerpať všetky sily na cestu tam ale odložiť sily aj na rovnako náročnú cestu späť. Načerpali sme energiu posedením na jednej zo skál, pozorovali sme vodopád roztopeného ľadovca.
Boli sme v lone najkrajšieho masívu Monte Rose s najvyšším vrcholom Dufourspitze (4634 m) a to stačilo. Tým, ktorí prešli do konca bez ujmy, vzdávam hold ale i tým, ktorí sa zranili pri ceste naspäť, lebo im ubúdali sily i pozornosť.
Walliské Alpy nás privítali nádherným počasím. Zažili alpské svitania,
alpské slnečné dni
a atmosféru alpského večera....
...Vyliezli sme vysoko, dovideli ďaleko a súčasne zažili sme stav pokory pred mohutnosťou a krásou týchto hôr. Vznikli bez zásahu človeka aby tu boli aj pre človeka...
Viac fotografii z Walliských Álp nabudúce...
