Z úcty k životu po živote - Cimetiere du Monparnasse

Blíži sa november, čas, kedy navštevujeme cintoríny, kladieme kvety a zapaľujeme sviečky pri hroboch. Spomíname na našich blízkych zosnulých s nádejou, že aj keď ich pozemský život skončil, tak tam, na tej druhej strane, našla ich duša pokoj.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (15)

Je zvláštne, že sa v dejinách ľudstva vytvorila a v rôznych podobách rozvinula tradícia pochovávať mŕtvych spôsobom, ktorý by vyjadroval trvalú úctu k nim. Kedysi pohrebiská, neskôr cintoríny boli miesta kde sa stretávali živí so svojimi spomienkami na zosnulých.

Dnes môžeme cintoríny vnímať i ako unikátne pamätné miesta, kde je zapísaná história. Pomníky, sochy, drobná architekta ale i vyryté umelecké písmo a slová na rozlúčku vyjadrujú tradíciu vzťahov živých k zosnulým. Staré cintoríny sa tak stali otvorenou galériou umenia.

Mám rada atmosféru cintorínov, ich ticho, aleje stromov, zákutia, lavičky,...Dá sa tam posedieť a porozmýšľať,…rada som sa tam prechádzala s kočíkom so spiacim dieťaťom a ešte predtým sme sa tam prechádzali ruka v ruke s niekym veľmi blízkym,...

Je prirodzené, že som si nenechala ujsť ani návštevu jedného zo slávnych cintorínov Paríža Cimetière du Monparnasse. Bol zriadený na návrh Napoleona Bonaparteho a od roku 1824 je miestom, kde boli pochovaní mnohí francúzski intelektuáli, umelci ale aj tí, čo ich podporovali. Ako napr. Jean-Paul Sartre, existencionalistický filozof a spisovateľ. Guy de Maupassant, spisovateľ. Simone de Beauvoir, filozofka. Samuel Beckett, básnik a spisovateľ. André Citroën, zakladateľ francúzskeho automobilového priemyslu. Alfred Dreyfus, známy svojou politickou aférou. Philippe Noiret, herec, a mnoho, mnoho ďalších.

Vybrala som pár fotografií z tohto cintorína ako spomienku na Paríž. Je jedným z príkladov tradície, ktorú si ľudia vytvorili aby vyjadrili úctu živých k tým, ktorí tu už nie sú.