Ako každé ráno v Tatrách, ani v to posledné som si nenechala ujsť východ slnka.
A keď vyšlo odhalilo spúšť pod oknami hotela v Tatranských Zruboch. Mlčky som pozorovala okolie a súčasne som si spomenula na čaro tatranskej prírody, ktorej som sa dotkla:
Pri namáhavej túre pod Gerlachovský štít
Pri prechádzke okolo Štrbského plesa
Počas lanovkového výstupu na vrchol Lomnického štítu
Pri menšej túre k Popradskému plesu
Pri spoznávaní architektúry Tatier
a ďalšie...
Chcela som sa nejako odvďačiť za dary, ktoré som dostala. Netrvalo dlho, aby moje rozhodnutie dozrelo v čin. Sadla som do auta a zviezla sa do obchodu v Poprade. Kúpila som strom a zasadila ho pri potoku v Tatranských Zruboch.
Za necelé dve hodinky už som pozerala na stromček ako si pyšne sedí v mokrej zemi pod Slavkovským štítom.
A tu je moja výzva.
Ak pôjdete aj vy do Tatier, nezabudnite si pribaliť malý strom (smrek, borovicu,..) v kontajneri. Zasaďte ho a počas pobytu trochu zalejte aby nevyschol a dobre sa zakorenil.
A možno by stálo za to, keby Tatranci v svojich darčekových predajniach predávali i také malé stromčeky v kontajneroch, možno i s malou tatranskou lopatkou. Som si istá, že turisti by možnosť zasadiť vlastnoručne strom uvítali. A lopatku by si na pamiatku nechali ako spomienku, že tam kdesi v Tatrách je strom, ktorý vložili do slovenskej zeme a zaliali pramenitou vodou z potoka.
Moje spomienky na Tatry nie sú u konca, iste sa k nim vrátim. Ale nateraz sa lúčim so slovami básnika:
