V metre mám vždy paradoxné pocity. Na strane jednej som spokojná z toho, že sa relatívne rýchlo dostanem tam kam potrebujem. Na strane druhej si pripadám ako postavička sci-fi románu, kde sa ľudia pohybujú určenými smermi, v uzavretých tuneloch. V špičke ísť proti prúdu znamená malú samovraždu, dav ťa nepustí.
Systém schodíšť a tunelov, to je podzemie parížskeho metra. Presun dovnútra a von, presun medzi prestupnými stanicami znamená niekedy prejsť slušnú vzdialenosť. Hore schodišťom, dolu schodišťom. Doprava, doľava,...je treba byť v strehu aby sa nepoplietli smerníky očakávaných staníc. Často to býva spojené s pocitom, že mi niekto stúpne na pätu ak spomalím. Dýchame si na krk a presúvame sa v jednom šíku zameraní na jediné, dostať sa k cieľu a rýchlo von na vzduch. A predsa, občas sa stane, že vás niekto v tom zhone zastaví, niečo ponúkne, usmeje sa,...
Prievan v tuneloch a dusno v preplnených vagónoch metra. Masa ľudí sa premiestňuje sem a tam v rýchlom tempe a už si ani nevšímajú prespávajúcich bezdomovcov. Veľké reklamné pútače často krát vyvolávajú úsmev v kontraste s ležiacimi bezdomovcami, či uponáhľanými, alebo čakajúcimi ľuďmi. "Rezervácia," tak som nazvala jednu z fotografii s vedomím dvojitého zmyslu tohto slova. Rezervujeme si miesto na strane jednej a vyčleňujeme ľudí do rezervácie, do ohraničeného priestoru na strane druhej. Frekvencia striedania vlakových súprav metra je pomerne rýchla. Maximálne do dvoch minút príde nová súprava a tak by sa zdalo, že lavičky sú tu zbytočné. A predsa sú predmetom rezervácii. Štyri a pol milióna cestujúcich sa denne premiestňuje v útrobách Paríža. Nikto asi nespočítal, koľko ľudí si rezervuje oddychové miesta v metre. Bezdomovci, vymenili slnko za umelé svetlo podzemia, vánok čerstvého vzduchu za prievan, hluk ulíc za permanentný rámus rútiacej sa vlakovej súpravy. Voda v metre nie je k dispozícii a tak z niektorých lavičiek sa šíri zápach zatuchnutého prádla a moču.
"Blanche" je názov inej fotografie. Znamená biely ale Parížske metro je multikulturálne. Stretávajú sa v ňom ľudia rôznych národnosti, pletí, kultúr. Stoja a sedia vedľa seba s takou prirodzenosťou, že človek musí uveriť, že rasový problém nie je to hlavné, čo Parížanov trápi. Stretneme v ňom ľudí rôzneho spoločenského postavenia a ich správanie je veľmi podobné. Skoro ráno sa snažia dospať pár minút, alebo začínajú pracovať a cez mobil dávajú prvé inštrukcie, alebo čítajú jednu z mnohých kapitol kníh určenú na čas transportu. Podobne keď sa vracajú z práce, väčšinou zatvoria oči a relaxujú, alebo vybavujú mobilom posledné úlohy na deň, alebo si dohovárajú stretnutia,...alebo. Iba výnimočne medzi sebou komunikujú. Je to paradoxné, sú v intímnom spojení, sedia, stoja tesne vedľa seba a predsa sú si cudzí, ostávajú v anonymite. Málokedy si jeden druhého prezerajú, akoby chceli ostať nevidení a nevidieť. Občas som si urobila malý test, pozerala som na neznámych ľudí a keď mi pohľad vrátili, usmiala som sa na nich. Bolo to akoby vstávali z mŕtvych. Biele i čierne tváre ožili, oči im zasvietili a úsmev mi vrátili.
Presúvala som sa v podzemí Paríža a cvakala som, doslova, pretože zastať sa často nedalo. Mnohé snímky vznikli v pohybe. Buď som sa pohybovala ja alebo sa pohybovali vagóny metra. Fotky nie sú super z hľadiska TK ale sú autentické. Keď sa k nim vraciam, vždy mi pripomenú zvláštnu zmes pocitov z pohybu v tomto prostredí.
