Belorítky sú hlavne naši spoločníci a keďže majú radi ľudské obydlie a zrejme si nás vybrali za partnerov na najdôležitejšiu časť svojho života. Na jar priletia a stavajú si hniezda v našej blízkosti, aby sme ich mohli pozorovať pri ich každodennom živote. Ich čas dvorenia a trilkovania. Čas znášania vajíčok a zrodu novej generácie. Čas neúnavného hľadanie potravy pre stále hladné kričiace zobáčiky vystrčené z hniezda. A napokon čas výcviku lietania a príprava na dlhú cestu.
Od jari do jesene je o kus radosti ale i starosti okolo domu viac. Belorítky prinášajú zábavu, zbavujú naše okolie nepríjemného hmyzu ale ostávajú po nich i nepríjemné mazanice z ich "stolice".
Nikdy som sa na vtákov nepozerala cez prizmu peňazí, často som sa zlostila, keď som čistila stopy výkalov po našich belorítkach. Faktom je, že za desať rokov si k nám zvykli chodiť a zvykli sme si na seba. Rovnako si asi zvykli vodáci v Čunove a nechali aby sa kolónia beloritiek v ich areáli rozrastala.
Vzájomná symbióza, to je to skutočné bohatstvo, prizma, cez ktorú sa na belorítky v našom živote môžeme pozerať.
