Po hryzení rúk, sme sa prestali hrať, rýchlo prišla na to, že je to škoda. A keď sme od nej odchádzali, začala si nás udobrovať olizovaním nôh alebo rúk. Bola odmenená, tým, že sme sa k hre vrátili a začali sme nácvikom aportovania, ktoré si zvlášť obľúbila. Prinesie si loptičku, podá nám ju a my jej ju odhodíme. Uteká za ňou a prinesie aby sme ju opäť hodili. To opakuje dovtedy, kým sa jej nezdá, že už je unavená. Potom ľahne a hryzie loptičku a nie nás.
Vonku si obľúbila aportovanie s drievkom, ktoré si v záhrade nájde. A tiež sa naučila, že do tohto dreva hrýzť môže ale za hryzenie do nábytku sa trestá rachotom novín okolo jej zadku.
Sociálny výcvik sme začali s príchodom Gajky, dcérinho psíka. Tá je už dáma v rokoch, svetaskúsená a k Biške pristupovala s patričnou nadradenosťou. Nechala sa naháňať a vyžadovala patričnú vzdialenosť pri behu, oňuchávaní, vzájomnom zbližovaní. Ak nebola dodržaná, zacerila zuby aby dala najavo svoje hranice. Biška si zvykla dodržiavať pravidla starších a bola vďačná za každú hru, ktorú spolu absolvovali. Urobili sme si prvú jarnú opekačku, v čase, keď sneh na krátky okamžik nechal prírodu i nás vydýchnuť. Znamenala nové vône. Keď Gajka si išla vypýtať kúsok opečenej slaninky, Biška sa zaradila do radu a skúšala panáčkovať, aby sa ani na ňu nezabudlo.
Keďže prvé mesiace strávila doma a v záhrade, bol problém ju chytiť a privolať. Behala kade chcela, často nereagovala na príkaz stoj. Zahájili sme výcvik regulovaného pohybu na vodítku. To sme si ju veru pohnevali. Nielenže neprijala obojok okolo krku ale i obmedzovanie pohybu z duše neznášala a dala to najavo. Zastala, zaprela sa a ani za svet sa nepohla určeným smerom. Keď sme ju zobrali do mesta bolo ešte horšie. Množstvo nôh okoloidúcich narobil riadny zmätok v jej inštinktoch. Nevedela za kým sa má dať a tak zastala a dokonca sa triasla od strachu v tom množstve neznámych pachov. Napokon zvládla i to, nachvíľku a potom sme ju na rukách museli odniesť do auta, kde sa upokojila a iste sa už tešila domou.
A opäť prišiel sneh. Prechádzka na vodítku bola spojená s nasoleným blatom na ceste. Biška si našla ostrovček bieleho čistého snehu a odmietla z neho zísť. Museli sme ju preniesť do hlbokého snehu, kde sa cítila ako doma a bláznila sa podobne ako u nás na záhrade. Vodítko jej vôbec neprekážalo. Mala dosť voľnosti. Domou sme priniesli snehuliaka. Rýchlo do vane a teplou sprchou sme ho rozpustili, kým sa opäť neobjavil náš chlpatý Bišonik. Ľahol na obľúbené miesto pod moju stoličku pri počítači. Ťukanie do klávesnice ju uspalo, kým som dokončila týchto pár riadkov.
Psík je skutočne priateľ človeka, po troch mesiacoch spolužitia to viem oceniť a nielen ja.
