"No poď Gajka, kde sa motáš, ideme?", zavelil Miško, ale kernteriér je hrdý pes, len tak sa nedá komandovať, má svoju hlavu a nie každý môže byť jeho pánom, nie každý ho môže viesť.
A tak sa Gajka rozbehla dopredu takou rýchlosťou, že Miško spadol. Možno chcela dať najavo, že ona bude v tejto situácii pánom. Ona bude viesť to lano.
"Gajka, kráčaj vedľa mňa, pekne pomaly a keď vyjdeme na kopec, tak si oddýchneme." dohováral jej Miško. A ona zrejme rozumela detskému prianiu. Kráčala pomaly, tak aby Miško stíhal a už nespadol.
„No vidíš a teraz si môžeme oddýchnuť v tej zelenej tráve, kým znovu niečo vymyslíme.“ mudroval Miško a Gajka ho pozorne počúvala.
"Pozri na tú kopu dreva v diaľke, poďme sa na ňu pozrieť", dával pokyny Miško a obaja sa rozbehli za novým dobrodružstvom.
„Čo hľadáš ? Chceš pekný kus dreva na obhrýzanie?“, kládol otázky Miško, pozorujúc Gajku.
„Tak hľadajme spolu, pomôžem ti..., už niečo vidím“, oznamoval
„Toto je celkom dobré, čo povieš?“ a Gajka sa skúmavo obzerala, či je papek vhodný.
A potom skúsila a zrejme sa jej poleno pozdávalo, lebo si ho pritiahla k sebe.
a pustila sa doňho, chutilo dobre...
...mňam, a brúsia sa pri tom zuby.
„Gajka ale ja som už tiež hladný, poďme k obedu“, povedal Miško a rozbehli sa spolu domov stále upútaní na jednom lane, ktoré vnuk ani po hodine nepustil, tak ako sľúbil.
Obaja zrejme dobre vyhladli. Miško sa bez reptania pustil do jedenia. Gajka sa zalizovala a čakala, že niečo sa aj jej ujde, že čosi z tej misky vypadne.
A vypadlo, Miško sa podelil, jednu lyžicu dal do úst sebe a obsah druhej Gajke na stôl položil. Miska bola raz dva prázdna.
