Naše kroky vedú do prírody hneď zjari. Chodníky sa len črtajú na zimou vyblednutej tráve.
A keď sa tráva zazelená, zvýrazní sa chodník, po ktorom častejšie kráča ľudská noha
Niektoré chodníčky sú cestármi upravené a po ľahkom letnom daždi sa po ňom čisto kráča a na bicykli jazdí. Na tomto chodníku nie sme nikdy zablatení.
Lesné chodníky sú vystlané suchým lístím a mäkko sa po ňom kráča aj beží. Je príjemné keď lístie pod nohami šuští a les jemne vonia hubami.
Tento chodníček ihličie borovíc vystiela. Je voňavý miazgou ihličnatých stromov. Keď po ňom kráčame na pravé poludnie, tiene ich koruny ho vymaľuje zvláštnymi ornamentmi.
Občas je chodník vystlaný koreňmi stromov. Predierame sa nimi a skalami úzkym prechodom. Keď je sucho je to fajn, keď je mokro „pozor si daj“.
Jeseň je najkrajšou maliarkou prírody. Zafarbí listy stromov rôznymi farbami. Chodníkom kráčajúc mám často dojem, že som sa ocitla v galérii impresionistov otvorenej.
Zima ešte neprišla ale ranný mráz a hmla zasrienila koruny stromov. Kráčame chodníkom po tráve, ktorá jemné puká, keď sa naša noha dotkne krehkého ľadu zmrznutého na tráve.
Zimné chodníčky mám tiež rada. Keď po nich kráčam, mám pocit, že nikdy nie som v lese sama. Som tam ja a ozvena mojich krokov vŕzgajúcich v snehu.
PREMENY CHODNÍKA, PO KTOROM KRÁČAME ČASTOKRÁT
Nahota stromov skorej jari a chodníček lístím zasypaný. Červená značka naľavo ukazuje, že je to náš známy strom pri ceste, ktorá nás vedie priamo do lesa.
Stromy sa obliekajú do zeleného hábu, les hustne stále viac a viac. Chodníček je viditeľný celé leto, nedovolí tráve aby sa na ňom zazelenala.
A keď prídu farby jesene, zasypú lístím chodník i okolitú trávu. Koberec lístia pod stromami splynie a chodník sa takmer stratí.
Rovnako aj čerstvý sneh pokryje rovnomerne zem a tak iba tušíme kadiaľ vedie náš chodníček.
CHODNÍČKY DO KOPCOV MAJÚ SVOJE ČARO
Na tento kopec chodievame často. Je na ňom náš tréningový chodníček. Ten nám dáva pravdivú správu ako sme na tom s kondíčkou. Ak vybehneme, sme na tom dobre, ak sa dva-tri krát zastavíme aby sme odfúkli, je to zlé znamenie.
Na tento kopec sme párkrát vyliezli. Je kúsok od nás. Chodníček vedie hrebeňom Čachtických Karpát.
Chodníček na najvyšší kopec Britských ostrovov Ben Nevis (1344 m) sme vyšľapali iba raz aby sme sa z výšky pozreli na vzdialené škótske "lochnessy".
Aj táto trojtisícovka na Cirque de Gavarnie, v Pyrenejskom národnom parku, mala chodníček. Ťažko sa však po ňom kráčalo. Stačilo nepatrne vedľa položiť nohu a už sa to sypalo.
Nuž kto by nevyliezol v Nórsku na ľadovec Galdhøpiggen (2469 m). Chodníček viedol k nemu niekoľko ťažkých kilometrov.
Je veľa chodníkov po ktorých kráčame a rovnako ako v živote niektoré cesty sú priame, niektoré kľukaté. Niektorými kráčame svižne a niektoré nás stoja mnoho síl. Mnohé chodníčky pokračujú ďalej ale my sa zastavíme a vraciame sa späť. Mnohé chodníky smerujú hore, majú svoj vrchol ale na oblohu sa vykročiť nedá. Preto z vrcholu vedie cesta vždy dolu. Je dobre počítať s tým, že cesta vedie tam aj späť a preto je treba rozložiť si sily aby nám ostali na návrat do zóny istoty domova.
A tak to má byť. Je mnoho ciest, po ktorých sa oplatí v živote ísť. Každý z nás si však vyšľape tú svoju vlastnú. Keď vykročíme na svoj chodníček, tak určite prídeme k jeho koncu. Je to cesta životom a tá je iba jedna, tá naša vlastná, má svoj začiatok a určite svoj koniec.
