Island má asi 50 ľadovcov, z ktorých najväčšie sú na juhu ostrova. Vznikli asi pred 2500 rokmi a zaberajú asi 11% povrchu tejto krajiny. Prechádzali sme popri niektorých z nich. Langjökull (s rozlohou asi 950 km²), Mýrdalsjökull (s rozlohou asi 700 km²) a strávili sme dve noci pod najväčším z nich - Vatnajökull (s rozlohou asi 8 300 km²). Ak je váha ľadu veľká a podkladová hornina ho nedokáže udržať, ľadová hmota steká v podobe ľadovcových splazov a vytvára tak rieky zo snehu a ľadu. Pohybovať sa po ľadovci je dosť nebezpečné a bez sprievodcu sa neodporúča. Iba skúsenosťou sa dá predísť tomu aby sa človek neprepadol do neviditeľnej ľadovcovej trhliny. Ľadovcové splazy v týchto sopečných oblastiach berú so sebou aj sopečný prach, ktorý sa vlní ako čierna rieka na bielom povrchu. Plocha ľadovcov sa postupne zmenšuje vplyvom globálneho oteplenia a na Islande aj vplyvom sopečnej činnosti. Naposledy sa v roku 1996 po erupcii jednej zo sopiek pod ľadovcom Skeiđarásandur uvoľnilo veľké množstvo prívalovej vody, ktoré zmietlo všetko, čo jej stálo v ceste. Vody z ľadovca tvoria rieky, ktoré tečú na severe do Grónskeho mora a na juhu do Atlantického oceánu. Niekedy sa z ľadovca odtrhnú kusy ľadu a plávajú v ľadovcovom jazere a odtiaľ do mora.
Jedným z prvých ľadovcov, ku ktorému sme sa priblížili bol Mýrdalsjökull. Samozrejme aj pod ním je jedna z činných sopiek, ktorá tu narobila obrovské škody, keď zaplavila celé územie. Tento ľadovec môžeme vidieť i z pobrežia, z miesta Dyrhólaey, 110 m vysokého skalného oblúku nazývaného i „Bránou Islandu“.
Keď sme zakladali stanový tábor v národnom parku Skaftafell pod ľadovcom Vatnajökull bol už podvečer a tak sme si pozreli v informačnom centre film o katastrofe po výbuchu sopky pod ľadovcom. Odfotila som si záber z filmu, práve v okamihu výbuchu. A to som nemala robiť. Celú noc som počúvala zvláštny šuchot posúvajúceho sa ľadu, neďaleko nášho stanu.
K výbuchu v noci nedošlo a tak sme hneď ráno vyliezli na vrchol odkiaľ sme mohli pozorovať ľadovú rieku so sopečným prachom tiahnúcu sa niekoľko kilometrov.
Dotýkali sme sa zvrásnenej ľadovej plochy.
A v údolí sme kráčali po zvyškoch topiaceho sa ľadu plávajúceho do rieky a potom do mora.
Nenechali sme si ujsť ani plavbu po ľadovcovom jazere.
Obchádzali sme kusy ľadovcov, zvonku vyzerajúcich bezpečne, ale pod hladinou mohli mať neznámy a teda nebezpečný tvar.
Jemne tyrkysová farba sa dosiahne vtedy, ak je sychravé počasie, ak nie je veľa slnka. A tak sme mali kus šťastia. Ľad bol krásne sfarbený a my sme pri hýkaní od tej nádhery drkotali zubami, bola tam riadna kosa a ešte aj mrholilo. Ale brázdiac na člnoch sme pozerali na neuveriteľné tvary.
Na ceste okolo tohto ostrova sme za dva týždne precestovali cez tisíc kilometrov autobusom a cez sto kilometrov pešo aby sme zblízka videli neskutočne krásnu, dramatickú a ešte stále geologicky živú oblasť našej planéty. Prežili sme aj túto časť cesty Islandom a táto krajina navždy zanechá v nás čarokrásne spomienky na zem, ktorá je ešte mladá v porovnaním s naším kontinentom. Stojí za to ju vidieť aj keď je ťažké tam žiť
