Prišla som pozrieť mamu. Sedela pri stolíku, ruky mala položené na Svätom písme.
Keď dokončila svoju rannú modlitbu, zavrela knihu. Ešte chvíľu sedela v tichu a v pokoji.
Potom vstala a priniesla chlieb. Spolu sme sa naraňajkovali. Prečítané slová doznievali i v našom rozhovore ...
Pomaly sme prešli na iné témy, ktoré mamu v posledné dni oslovili. Pozorovala som jej ruky, ktoré gestikulovali a pomáhali jej vyjadriť emócie, ktoré slová sprevádzali.
Počúvala som ale moja myseľ sa presunula o pár desiatok rokov späť. Do spomienok, keď tie isté ruky vytvorili náruč a kolísali uplakané dieťa. Ruky, ktoré aj mňa kŕmili, obliekali, uspávali. Ruky, ktoré aj mňa sprevádzali na prvých prechádzkach. Ruky, ktoré aj mne ukazovali ako, čo urobiť. Ruky, ktoré boli od rána do večera v pohybe aby náš domov mal všetko, čo sme potrebovali.
A keď všetko bolo tak ako má byť, mama si sadla na gauč, zobrala ihlice, košík s vlnou a jej ruky sa opäť dali do pohybu aby čosi štrikovali. Tie chvíle som mala najradšej, mama sa stíšila a pokojne rozprávala príbehy o tom ako to bolo, keď.... Príbehy veselé, pri ktorých sme sa všetci smiali. Príbehy smutné, pri ktorých sa nejedna slza skotúľala. Jej príbehy boli zo života, z jej života, tak ako ho prežila a ako ho ona videla. A tak jej pohľad na život prechádzal i na mňa. Videla som dlho svet jej očami až prišiel čas pozrieť sa naň i tými svojimi.
Pohyb rúk ma vracia späť do prítomnosti. Počúvam slová, jej pohľad na svet, na život. Pozorujem ruky, ktoré sú stále v pohybe, potom sa upokoja a mama stíchne.
Sú to ruky plné vrások. Vystupujú na nich prácou a časom opotrebované žily. Majú sedemdesiat deväť rokov. Ruky mamy, ktoré ostanú natrvalo spojené s mojim životom.
