Tam, kde tečú, padajú a vystrekujú búrlivé vody

Island je krajina ohňa, vody a ľadu. Na ceste okolo tohto ostrova sme za dva týždne precestovali cez tisíc kilometrov autobusom a cez sto kilometrov pešo aby sme zblízka videli neskutočne krásnu, dramatickú a ešte stále geologicky živú oblasť našej planéty. Túto časť chcem venovať búrlivým vodám, s ktorými sme sa stretali na potulkách po tejto krajine.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (41)

Väčšina riek na Islande sú zásobované vodou topiacich sa ľadovcov a prechádzajú neskutočne krásnymi kaňonmi.

Jedna z najvodnatejších riek, tečúca 206 km dlhým územím z ľadovca Vatnajökullu (juh Islandu) a vlievajúca sa do Severného ľadového oceánu je Jökulsá a Fjöllum. Toto je miesto, kde sa obe rieky spájajú do obrovského koryta dravo tečúcej vody. Jej šedá zakalená farba je spôsobená jemným sopečným pieskom, ktorý rieka so sebou odnáša do mora. Na riekach sú malé domčeky, rozmiestnené v pravidelných vzdialenostiach. Sú útočišťom pre tých, ktorí sa ocitli v núdzi plaviac sa po nich alebo prechádzajúc po brehu týchto riek. Dá sa tam prespať, niečo zohriať,...

Kráčajúc pozdĺž jej toku na severovýchode Islandu, sa môžeme stretnúť s obrovským vodným mrakom, kde burácajúca voda rieky padá do hĺbky 44 metrov a vytvára tak najmohutnejší vodopád v Európe Dettifos.

Sila tohto vodopádu mala byť využitá na výrobu elektrickej energie. Ekológovia sa všek postavili proti výstavbe vodnej elektrárne a tak tento div sveta ostal neporušený ľudskými záujmami.

Ďalej tečie v obrovskom kaňone s čadičových skál aby o necelý kilometer znovu padala dolu vodopádom Selfoss.

Okolitá krajina vyzerá ako na Mesiaci, lávový prach nedovoľuje aby sa tu zachytila tráva a tak kráčame po prachu, skalách a kde tu vysušené stebielka, za zvuku hučiacej vody rieky Jökulsá.

Z ľadovca Vatnajökullu je zásobená i ďalšia rieka Skjálfandefjót, tečúca naprieč Islandom

A na jej ceste do Severného mora, je jeden z najznámejších a najkrajších vodopádov Gođafoss na severe Islandu v oblasti Akureyri. Podľa povesti príchodom kresťanstva náčelník tejto oblasti hodil do rieky sošky nórskych bohov a tak dostal vodopád názov „Vodopád bohov“.

Vodopády vznikajú v dôsledku menších tektonických pohybov tejto geologicky mladej zeme. Tým, že sa hýbe zem, korytá riek v istých miestach klesnú a tak rútiaca sa voda padá prudko do niekoľkometrovej hĺbky. A platí to aj pre tento vodopád Gulfoss na rieke Hvíta na južnom pobreží Islandu.

Rieka tu padá vo dvoch obrovských skalných stupňoch do hĺbky 32 metrov a potom do kaňonu v hĺbke 70 metrov. Priblížila som sa k nemu na dosah a striasla ma úzkosť pri predstave, že by ma ta voda zachytila.

Gulfoss, alebo „Zlatý“ vodopád sa nám ukázal vo svojej sile ale keďže slniečko nám neprialo, jeho zlatú dúhu, ktorá je za slnečného počasia typická sme nevideli.

Voda na Islande nielen tečie a padá ale aj vystrekuje z hlbín zeme. Len niekoľko kilometrov od hlavného mesta Islandu je miesto „Veľkého“ Geysíru. Podľa neho všetky geysíry na svete označujú miesto, kde sú horúce pramene chrliace vodu a paru. K erupciám dochádza v dôsledku zvýšenia bodu varu na viac ako 100˚C v podzemnej dutine, ktorá je ohrievaná geotermálnou energiou z hĺbky zeme na danom mieste.

Geysír Strokkur pravideľne každých 5-8 minút vystrekuje horúcu vodu do výšky 20-50 metrov. Silný tlak vymrští vodu a paru v niekoľkých fázach

1. fáza: bublanie a hukot

2. fáza:jemný výron horúcej vody a pary

3. fáza:silný výron horúcej vody a pary

...a vyvrcholenie výron horúcej vody a pary do výšky 30 metrov je sprevádzané hlasitým povzdychom a smiechom okolostojacich mužov a žien. Ktovie aké asociácie tento zvláštny úkaz u nich vyvoláva?

Národný park Pingvellir na juhozápade Islandu je historicky i geologicky zaujímavým miestom. Historicky preto, že v roku 930 tu sídlil prvý parlament nazývaný Alping. Geologicky preto, že v týchto miestach je viditeľná trhlina zeme medzi Európu a Severnou Amerikou. Menší vodopád tečie na geologickom území Ameriky a ja som fotila na území Európy. Úžasné, nie? Je tu vidieť pohyb kontinentálnych dosiek zeme, ktoré sa každý rok od seba vzďaľujú o jeden centimeter. A tak sme chvíľu šantili a pobehovali medzi Amerikou a Európou a kochali sa jedným z mnohých menších vodopádov.

Jeden z mála vodopádov ktorý sa dá pozrieť i z vnútornej strany padajúcej vody je na juhu Islandu, Seljalandsfoss.

Najkrajšie dúhy vodnej trieštie sme videli za krásneho slnečného počasia pri 60 metrov vysokom vodopáde Skógafoss, pod ktorým je vraj ukrytá truhla plná pokladov. My sme truhlu nenašli ale videli sme jeden z prírodných pokladov južného pobrežia Islandu.

Národný park Skaftafell, ku ktorému sa ešte vrátim vo svojich spomienkach na Island leží na juhovýchode. A v tejto oblasti je ukrytý ďalší vodopád Svartifoss. Je to tiež taký prírodný poklad, orgán vytvorený zo zvislých čadičových skál do polkruhu a v jeho strede sa rúti vodopád. Tu si treba sadnúť, mlčať a rozjímať za zvukov padajúcej vody.

A potom je tu stojatá voda v mnohých jazerách. A všetky tieto jazerá Islandu majú spojitosť so sopečnou činnosťou alebo s pôsobením ľadovcov.

Mnohé jazerá vznikli v kráteroch sopiek ako napr. kráter Viti (320 metrov široký) pod sopečnou horou Krafla

Iné jazerá ako napr. jazero Mývatn (plocha 32 km²) leží na severovýchode Islandu a vzniklo tak, že sopečná láva vytvorila hrádzu, ktorá uzatvorila vodu. Sopečná činnosť v tejto oblasti v jazere zanechala stopy v podobe pseudokráterov a malých ostrovčekov.