Pamätám si, na dobu, kedy sme sa dolu svahom spúšťali až po zaslúženom výstupe a nestálo nás to ani korunu. Brodili sme sa v hlbokom snehu s lyžami na pleciach na vrchol kopca. Samozrejme iba pár krát sme sa za deň spustili dolu svahom. Bolo to viac o športe, o fyzickej námahe, o preverení celého tela. Bolo to bláznivé a súčasne dobrodružné. Často sme sa cítili ako prvolezci zdolávajúci osemtisícovky. Vstupovali sme na lesklé pláne, posypane jemným prašanom. Všade ticho, iba zvuk našich krokov zabárajúcich sa do snehu. Po dosiahnutí vrcholu, sme sa nestihli ani vydýchať a spúšťali sme sa dolu. Adrenalín zo zjazdu po neupravenej zjazdovke bola čerešnička na torte.
Večer na chate sme popíjali čaj s rumom a prekárali sme sa, kto viac stihol vyliezť, kto ako šusoval, kto si vychutnal jazdu pravidelnými slalomovými oblúčikmi. Zaspávali sme poctivou únavou.
Doba sa mení a nie je možné ju zastaviť. Keď som si vyšla pod Lomnický štít, kde sa buduje obrovský lyžiarsky areál, bola som zaskočená. Lyžovanie je už o niečom inom. Nechcem hodnotiť, či je to lepšie, asi áno, keď sa oplatí toľko investovať.
Kráčajúc po umelom snehu, v umelej snehovej metelici, som si zaspomínala na časy môjho detstva a mladosti. Na časy, keď zima nastala, keď sa tak rozhodla príroda.
Vytiahla som fotoaparát a uvedomila som si, že i "umelá" zima má svoje čaro, že je rovnako fotogenická ako tá z môjho detstva a mladosti, stačí sa len správne pozerať.
