Niekedy stačí tak málo,
prekročiť porast pred starou bránou,
prešliapať chodník, po ktorom nikto nešiel už dávno.
Niekedy stačí tak málo,
prejsť otvorenou bránou,
vstúpiť a pozrieť, čo sa skrýva za ňou.
Včera podvečer sme prijali pozvanie a vošli sme...
Oranžová bola farba bobúľ jarabiny
Modrou nás oslovili zrelé bobule hrozna...
Okno natrvalo zahalilo, čo je za ošarpaným múrom
A znovu modrá farba piestikov volá včely ku kvetom
Javor dozrel. Jeho plody sú pripravené rozletieť sa ako malé vrtuľníky
Červené a čierne bobule visia na neznámom kríku
Komín v svojom veku by zrejme neodolal silnému vetru
Tá žltá je dyňa v kvete, ešte si trúfa dozrieť do začiatku jesene
Fialová je rozkvitnutá tráva, plaziaca sa pri zemi
Okno, ktoré niekto predsa len otvoril, aby pozrel za múry
Aj keď mama koza dôrazne pozrie a svojim méééééééé naznačuje, že to myslí vážne...
Capkovi sa domov nechce
A napokon opäť modrá farba kvetov s voňavými listami ukončila podvečernú prechádzku za bránkou
Čo vy na to? Je pravda, že niekedy stačí tak málo, aby sa oko potešilo ?
Foto: Ján BAHNA a Veronika BAHNOVÁ
