Spod Smolenického zámku je za pekného počasia nádherný výhľad na Havraniu skalu (580 m n.m.). Je na trase hrebeňmi Malých Karpát. Napája sa na červeno značkovanú Štefánikovu magistrálu. Dnes pekné počasie nebolo. Vybrali sme sa spod Smolenického zámku, lesnými neznačkovými cestičkami. Držali sme si smer a prechádzali sme tajomným a tak trochu smutným lesom. Ale iba chvíľu. Naše kroky vyrušili stádo srncov, laní a srnčieho drobizgu s bielymi zadkami a kým sme sa spamätali, najprv od ľaku, potom od radosti, tak už boli preč. A tak foťáky ostali nezamestnané ale my sme sa vytešovali ešte chvíľu z nečakaného prekvapenia. Kráčali sme strmo hore k Havranej skale v tichom lese, kde iba občas zavŕzgali stromy ohýbajúce sa od vetra. Boli to zvláštne zvuky v tom tichu. Čím viac sme sa približovali k hrebeňu, tým viac silnel. Stromy sa ohýbali a les vydával dunivý zvuk od preháňajúceho sa vetra a ohýbajúcich sa vetiev. Zrazu sa objavila Havrania skala vo svojej kráse. V lete je to obľúbené miesto horolezcov, ktorí ju používajú ako cvičnú skalu. Horolezci nie sme a tak sme skalu obišli zo strany, kde sa výstup zdal jednoduchší. A dosiahli sme vrchol, cieľ našej dnešnej túry Havraniu skalu, s výhľadom na údolie Smoleníc. Vyfúkaní od vetra sme tiež pochopili, čo to znamená ak domáci povedia „zadky dujú“. Znamená to, že na hrebeňoch Malých Karpát (teda vzadu za domami = „zadky“) sa preháňa vetrisko („duje“) tak silno, že v doline to počuť ako hukot, dunenie. A tak z 580 metrovej výšky sme sa pozerali do doliny, kde domáci počujú, že „zadky dujú“ a vtedy nie je najlepší čas na výlet ani na túru. A my sme cítili, že od výstupu spotené telo rýchlo chladne. Tak sme sa pustili po hrebeňovke smerom naspäť do doliny. Našu radosť z výstupu nám pokazili neznámi vandali, ktorí iba nedávno inštalované orientačné tabule poničili. Bolo nám z toho smutno, pretože cestou dolu sme videli čerstvo natreté označkované trasy. A tak jedni neznámi dobrovoľníci turistom sprístupňujú naše Karpaty a druhí neznámi vandali ich prácu ničia. Nechápem to,....
Panoráma Smolenického zámku s pohľadom na výrazne bielu Havraniu skalu (vľavo)
Pohľad na Havraniu skalu (580m), vľavo od nej sú Havranica (717 m) a najvyšší vrch Malých Karpát Záruby (768 m)
Tichý les s nádherne sivou borkou kmeňa a opadaným lístím, ktorým práve prebehlo jelenie stádo ale fotoaparát bol pomalý a nezachytil ich rýchly pohyb
Takmer čierny les pri hrebeni kopcov. Haluze i celé kmene sa prehýbajú pod náporom vetra. Stromy pukajú, vŕzgajú a les „duje“. Chvíľami má človek pocit, že je v začarovanom rozprávkovom prostredí.
Medzi stromami a dolámanými vetvami sa črtajú kontúry Havranej skaly.
Z tohto miesta horolezci premýšľajú nad úchytmi, krokmi, prepojeniami,...raz som ich tu videla ako šplhali hore
A potom novou cestou skúšali zliezť s lanami i bez lán dolu
Vrchol Havranej skaly a pohľad najprv na Havranicu a tam ďalej už sú Záruby
Bola zima, takmer okolo nuly, skaly boli studené, vetrisko šľahal,....tam dolu sú Smolenice, za pekného počasia s krajším výhľadom.
Takto vyzerá hrebeňovka, červene značená Štefánikova magistrála, nás viedla teraz dolu
Nuž a tu sme si chceli pozrieť trasu, ktorou sme prešli. Bola celá počmáraná.
No povedzte nie je to škoda? Takéto pekné tabule nájdete pozdĺž celého náučného chodníka. Takto počmárané sú našťastie iba pri jeho začiatku. Tým vandalom sa zatiaľ nechce chodiť na túry. Ale dokedy?
