I. časť fotografie II. časť minirecenzia
I. časť fotografie
Miesto hlavného vchodu. Do polkruhu presvetlená budova a pred ňou fontána autorov Alexandra Biľkoviča, Iľju Skočeka a Pavla Bauera.
Vstúpili sme. Upútalo nás mramorom obložené schodište, oblúkovitý presklený strop.
Priestranné chodby okolo hlavných sál baletu, činohry a štúdia. Slúžia aj ako miesto pre výstavy umeleckých diel, fotografii,...
Čas čakania sme využili posedením v priestrannej kaviarničke.
Vstúpili sme do Sály činohry.
Oranžové kreslá hľadiska, ladili s oranžovými stenami a čiernou farbou balkónov, svetelnej a akustickej techniky.
II. časť minirecenzia
... a potom svetla zhasli opona sa zdvihla a my sme sa ocitli na rozbúrenom mori. Na potápajúcej lodi za svetiel bleskov a rachotu hromov sa pokúšali zachrániť muž a žena...Efektný úvod dal tušiť, že nás čaká dobrá zábava. Dej hry umiestnil Shakespeare na jadranské pobrežie, do vymyslenej llýrie. Tam niekde sa odohrával príbeh, v ktorom viacerí bojujú o lásku jednej ženy ale získa ju niekto úplne iný.
Všetko sa tu riadne zamotá a mnohé vybočí z každodennej všednosti. Ženy sa stávajú iniciatívne v erotickom harašení a muži melancholickí, romantickí a milo prekvapení iniciatívou ženy. V príbehu ide aj o peniaze a o to, kto ich získa dobrým sobášom. O tom ako sa dajú potom použiť, prepiť ?, získať moc?,...či naplniť iné túžby zúčastnených aktérov? Napokon sa všetko šťastne skončí a amorov šíp zasiahne viacerých. Každý nakoniec dostane, čo mu patrí.
V zhone, kde stále sa niečo deje, niekto sa niekam presúva, sa dajú zachytiť slová a myšlienky autora pána Shakespeara, v skvelom preklade pána Feldeka. Bláznivú komédiu rozohrávajú páni herci Stano Dančiak (vždy podpitý pán Tobiáš), Diana Mórová (Viola, preoblečená za muža), Jozef Vajda ( zamilovaný vojvoda Orsino), Robert Roth ( múdry šašo, čo skvele spieva), Emil Horváth (po úcte a moci túžiaci Malvolio), Ivana Kuxová ( krásna, odmietavá ale napokon vášnivá bohatá grófka Olívia) Zuzana Kocúriková ( po vydaji túžiaca komorná pani Olívie) a mnoho ďalších.
Občas divák netuší, čie myšlienky tlmočia (autora, prekladateľa alebo svoje), pretože často sú tak spoločensky aktuálne. Niektoré slová mi unikajú a niektoré ostávajú zaznamenané na dlhšiu dobu. Niektoré majú jednoznačný význam a iné sa dajú interpretovať aj na iný spôsob. Mnohé sú v slušnom podaní iné bez vyjadrené bez servítky ako napríklad tieto:
„Lepší múdry blázon je, než mudrc, čo len blázniť vie.“
... vonkoncom... „ Ja viem, že to hovorím nesprávne, ale mám radšej dnu koncom ako von koncom“
„Dnes múdre slovo pristane skôr bláznom, jak múdrym ľuďom spochabená reč!“
Aj ja sa možno vydám, len aby som sa teraz z rebríka nezdrbala
„Niekto sa veľký narodí, inému padne veľkosť do lona.“
Ja ti nevravím „Zaber na ňu“, ja ti vravím, že je „ z Abernaňu“
„Nevieš sa zmestiť do kože! “....“Akože neviem, vari z nej trčím?“
Snáď nečakáte, že maštaľ v ktorej žijeme, sa naraz zmení na salón.
...
Herci nás v tiahli do deja a my sme spontánne tlieskali ich komediálnemu prejavu. Boli skvelí tím na javisku. Stačili sa sústrediť každý na svoju rolu. Súčasne stačili sledovať pohyb slepého pána Dančiaka po javisku tak aby mu nenápadne, kde tu pomohli a usmernili.
Komédia skončila,.. herci sa prichádzajú pokloniť, ...diváci tlieskajú a do jedného vstávajú zo svojich pohodlných kresiel aby prejavili poďakovanie za skvelú zábavu.
