Hrávali sme sa spolu, deti z jedného trojposchodového domu bez výťahu. Veľké schodište, veľké chodby boli pre nás priestorom pre spoločné hry a rozhovory. Šili sme spolu pre bábiky. Najlepšie to vedela Zdenka z prízemia. Mala som ju rada, pretože mi ukázala ako na to a keď som nevedela, ušila aj mojej bábike niečo. Mala som ju rada aj preto, že občas na chodbu jej mama pre nás všetkých priniesla chlieb s masťou a cibuľou. Janka z tretieho poschodia bola moja susedka. Bola staršia. Vedela zaujímavo rozprávať. Niekedy o svojej sestre, ktorá už mala vážnu známosť a tak sme sa dozvedali ako to v láske chodí. Inokedy nám na pokračovanie rozprávala príbehy hrôzostrašného psa baskervilského. Tak krásne sme sa všetci na schodišti báli. Jankina mama robila vo Figare. Čas od času nás ponúkla čerstvou čokoládou, vtedy to bola pre mňa skutočná vzácnosť. Bolo nám proste spolu dobre...
Jedného dňa nastala zmena. Janka prestala chodiť na prízemie, keď tam bola Zdenka. Zdenka prestala chodiť na tretie poschodie, keď tam bola Janka. Janka a Zdenka sa pohnevali. Boli z nás najstaršie, jedna krajšia, druhá menej. Jedna sčítanejšia, druhá menej. Jedna zručnejšia, druhá menej, ... Začali spolu súťažiť a postupne nás rozdelili. Výsledok bol, že vznikli dve skupiny detí v našom dome. Jedna na prízemí a druhá na treťom poschodí. Všetci sme sa museli rozhodnúť, kam budeme patriť. Nechcela som sa rozhodnúť, chcela som sa kamarátiť so všetkými, nedalo sa. Pravidlá pre členov boli jasné. Ak sa budeš rozprávať s tou druhou skupinou, tak medzi nás nechoď. Časom sa stalo to, že pre obe skupiny som sa stala „persona non grata“. Stíchli, keď som sa približovala. Niektorí sklopili oči, iní zazerali na mňa, keď som okolo nich chcela prejsť. Jedného dňa „Šéfka Janka“ mi dôrazne oznámila: „Tadiaľto prechádzať nebudeš !“
Moja detská duša sa nedokázala rozhodnúť pre jednu ani druhú skupinu. Moja detská myseľ nedokázala vyriešiť problém ako prejsť z tretieho poschodia na prízemie a von, keď Janka zakázala okolo nich prejsť. A tak to vyriešil sen. Začala som v sne lietať. S úzkosťou, či sa to podarí som vzlietla v svojom prvom sne. Preletela som nad schodišťom, na ktorom sedeli moji „kamaráti“. Srdce mi búšilo, lebo som letela veľmi nízko. Strop mi nedovolil vzlietnuť vyššie a ja som sa bála, že ma dolu stiahnu a bude zle. Napokon som pristála pred domom na pevnej zemi. Bola som sama. Oni sa hrali, jedni na treťom a jedni na prvom poschodí. Sny sa opakovali nejakú dobu. Prežívala som v nich čoraz menej úzkosti. Schodište už nebolo schodište ale voľný priestor, ktorý ničím neobmedzoval môj let. Mohla som sa voľne vzďaľovať a približovať. Mohla som zhora v bezpečí pozorovať skupiny pod mnou. A videla som, že niektoré deti sa pokúšali ku mne vzlietnuť. Stačilo podať ruku a leteli sme spolu. A videla som, že okrem dvoch skupín sú tam dolu ešte ďalšie deti, ďalšie skupiny.
Realita bola taká, že aj keď som sa bála, vždy som okolo detí na schodišti prešla. Istý čas som bola častejšie sama, potom sa ku mne pridávali iné deti z ulice a k nim sa pridávali deti s oboch skupín. A tak sme znovu boli jedna veľká banda. Janka a Zdenka sa časom udobrili a boli najlepšie kamošky a už sa s nami nestretávali. Chodievali na rande a potom spolu sedávali a stále sa chichúňali.
Keď som sa v dospelosti vrátila k tomuto zážitku, uvedomila som si, že sny mi vtedy pomáhali vyrovnávať sa so situáciou. V dospelosti som vedela pomenovať, v čom mi pomohli:
Sprevádzali ma pri bolesti zo straty kamarátov a spoločných detských hier.
Ukázali mi, že som zraniteľná, ak sa príliš upnem na druhých ľudí.
Pomáhali mi nebáť sa ostať sama.
Ukázali mi, že je fajn si lietať nezávisle na iných.
Pomáhali mi prekonať strach natiahnuť ruku a pozvať k spoločnému letu aj iných.
Ukázali mi, že sa dá nájsť cesta ako sa k ľudom opäť priblížiť.
...pokračovanie
