K lanovke sme sa predierali cez masu lyžiarov vychutnávajúcich si poprašok snehu z minulej noci. Pri ich dojazde sme schytali jemnú ľadovú triešť do tváre. Lepšie bolo na nich pozerať z výšky lanovky, ale pohoda netrvala dlho. Najprv nebadateľný balans, potom rozkmitaná kabínka zovreli môj žalúdok v obave, či nenarazíme do stožiaru. Slnkom zaliate Skalnaté pleso takmer nebolo vidieť cez víriace sa kúdole snehu. Z kabínky vystupujúce deti vietor odfukoval tam a späť. Niektorí odvážlivci zapli lyže a spustili sa dolu ľadovým svahom s vetrom prekárať. Fotila som s vedomím, že fotky nemusia byť ostré. Pevne stáť pri nárazoch snehovej fujavice sa jednoducho nedalo. Lanovky odstavili a netušili sme, či a ako sa zo Skalnatého plesa dostaneme domov. Na Lomničák sa prirodzene nedalo vyviezť a tak sme šampanské nepili. Ostala však fotospomienka na dramatický darček prírody k mojim meninám,... a v mojom veku sa to ráta.










