K večernej róbe som si namiesto kabelky prehodila cez plece fotoaparát. Na mužovu otázku, neverbálne formulovanú podvihnutým obočím a krútením hlavou, som odpovedala: „Urobím zopár fotiek z divadla aby som si dlhšie uchovala spomienky“.
Vchádzali sme bránou s nadpisom „Štúdio Lasica & Satinský. Steny chodieb vstupného priestory boli vyzdobené fotografiami dvoch mágov slovenského humoru a satiry. Netradičné, hľadisko do polkruhu a pripravená otvorená scéna. Kto fotografuje pozná ten pocit lovca, keď je pred ním korisť a stačí len spustiť spúšť fotoaparátu a obeť je jeho. Vytiahla som teda foťák a odfotila som si prázdne hľadisko aj javisko.
Sadli sme si na svoje miesto a o chvíľu ma oslovil cudzí muž, asi nejaký divadelný manažér, s informáciami o autorských právach, o veľkých peniazoch, ktoré je treba za ne platiť a preto o prísnom zákaze fotografovania a nahrávania čohokoľvek v tomto divadle. Zaliala ma červeň hanby, našťastie bolo prítmie, a úctivo som poďakovala, že ma touto informáciou ochránil pred platením veľkých peňazí za porušenie práv iných. Foťák som položila pod sedadlo aby ma už v rukách nepálil.
Svetla v hľadisku zhasli po tom, čo sa sedadlá zaplnili do posledného miesta a na scénu vstúpili dvaja aktéri. Pán Milan Lasica a Marta Sládečková, v rolách staršieho manžela a manželky. Po prvých replikách sa mi úsmev na perách vylúdil, pri ďalších som sa nezdržala a hlasno som sa smiala. Môj smiech bol asi nákazlivý, pretože väčšina v hľadisku sa smiala. Dej bežal a smiech pomaly ustal. Na javisku sa odvíjali vážne, spontánne i filozofické dialógy medzi mužom a ženou. Čím vážnejšie muž Lasica hovoril, tým viac stíšil hlas a v hľadisku bolo ticho aby sme tie múdra počuli. Ani mucha nebzukla, tak sme všetci čušali. A on ju zvádzal na mužský spôsob a ona jeho nie. Ona jeho chcela na ženský spôsob a on ju nie. Smiali sme sa a tíško sedeli. Čím dlhšie dialóg bežal tým častejšie som mala pocit: „Veď toto poznám, to hovorieva môj muž,... a toto zase cítim a hovorievam ja“. A kým pán Lasica a pani Sládečková dopovedali posledné slová, tak som mala jasno: „Autor porušil autorské práva na naše manželstvo“.
Príbeh skončil aby znovu začal. Obaja aktéri sa prišli klaňať za zvuku nášho potlesku. Veď bolo čomu tlieskať. Skvele to zahrali. A pri tom potlesku som sa zahľadela po tvárach divákov. Na kreslách sa striedali muž a žena, muž a žena,...zdalo sa mi, že sme tu viacerí manželskí partneri. Stojac v rade na kabáty som začula útržky rozhovorov, „...skoro ako u nás, však miláčik?“ alebo „...pamätáš sa aj ty si mi to minule takto povedala...“.
A tak som si to v hlave uzavrela. V tejto hre boli asi porušené niekoľkonásobne autorské práva mnohých manželských párov. A paradoxne, bolo mi dobre na duši, pretože nie sme takí iba my dvaja, čo čas od času sa hrajú hru na malé manželské zločiny.
A na záver si dovolím citovať autora Erica - Emmanuela Schmitta:
„Nikdy som nepochopil, k akému žánru patrí manželský život. Je to tragédia alebo komédia?“
Foto: Veronika Bahnová
