Mama sadá do auta s igelitkou v ruke. V nej má starostlivo pripravené všetko, čo potrebujeme na hroby. Nič tam nechýba, veď mama sa na tento výlet vždy starostlivo pripraví. V kvetinárstve, okolo ktorého denne chodí do kostola, vždy objedná vence, kvety aj kahančeky. Zastavíme sa pre ne a vyrážame na cestu.
Je to zvláštne, ale čím je mama staršia, tým viac si vychutnáva tento výlet. Usadí sa, počká, kým naštartujem auto a už drkoce. Dozvedám sa všetky novinky o kamarátkach z kostola, získavam prehľad o politickej situácii, o programovej štruktúre televízie. Kladie mi otázky ale nečaká na odpovede...sama si odpovie.
Prichádzame do dedinky, kde sa narodila. Jej monológ spomienok pokračuje a ja viem, čo bude nasledovať. „Tu sme bývali... Och to bola bieda, niekedy sme nemali dať čo do úst... Vidíš to pole? Tadiaľ som chodila do školy, aj dva kilometre to boli do druhej dediny. Ale išla som, lebo Anka, čo vedľa mňa sedela, vždy mala dva krajce chleba a podelila sa so mnou. A v škole bolo trochu tepla...“ „Tu je kostol, kde som bola na birmovke,...vidíš to je naša škola, ešte stále tu stojí,... v tomto parku sme cvičili,...aha tam bývala Anka zo školy, mali gazdovstvo,...boli bohatí,...“
Vystupujeme z auta a upraceme hrob starej mamy, deda a Jožka, malého bračeka mojej mamy, ktorý neprežil ani jednu zimu. Po ňom odišla z tohto sveta aj jej mama...Nemala ešte ani desať rokov, keď ostala sirota a musela sa postarať o domácnosť, troch bratov,...kým dedo chodil za prácou. Mama stojí nad hrobom, modlí sa,...Na tvári jej vidieť, že spomienky na detstvo nemá najkrajšie.
Odchádzame na ďalší cintorín do Bratislavy. „Tu som robila“ ukazuje na miesto keď prechádzame okolo Zlatých pieskov. „Viem mama“ a usmejem sa pozerajúc na ňu cez spätne zrkadlo“ „Tu sme mali pekáreň,... joj či sme piekli dobré rožky“ zmení tému, keď prechádzame okolo zimného štadióna. A rozpráva už toľkokrát vypovedané spomienky na to keď pracovala v pekárni až kým nám pekáreň nezobrali. Počúvam už toľkokrát vypovedané spomienky na to ako sa u deda v pekárni zoznámila s otcom,...ako ukrývali v pivnici židov,...ako ju dedo schoval pod koryto na múku, keď prišla armáda osloboditeľov a zhabali napečené chleby a rožky...ako ťažko bolo potom, keď starých rodičov vysťahovali do Čiech, pretože boli živnostníci...ako...spomienky z dávnych čias sa spúšťajú dotykom jej očí s miestami, ktorými prechádzame.
Pri otcovom hrobe vyberie z igelitky malé hrabličky, plastovú fľašu, handry, kefu, sviečky, zápalky a rozloží to všetko na vedľajší hrob. Poznám za tie roky jej rituál. Pošle ma pre vodu a kým ju prinesiem, už je pripravené zhrabané lístie, ktoré odnesiem do kontajnera. Vrátim sa a pozorujem ako umýva čierny mramor s vytesanými písmenami. Je to jej práca, nezasahujem, ona to vie najlepšie. Potom rozložíme kvety, zapálime sviečky,... Mama uloží veci do igelitovej tašky, opláchne si ruky vodou z plastovej fľaši. Všetko je na poriadku, tak ako má byť. S plnou vážnosťou sa postaví k hrobu otca, prekríži sa a nahlas sa modlí. Tečú jej slzy. Keď skončí s modlitbou, utrie si oči, vysmrká sa. Začne rozprávať otcovi všetky novinky o ich vnukoch a pravnukoch a pritom sa usmieva.
Stojím nad hrobom otca, pozorujem mamine ruky, mierne zhrbený postoj, vráskavú tvár, takmer osemdesiat ročnej ženy. Vštepujem si do pamäti každý jej pohyb, slová,...pretože tento obraz mám rada....a tiež preto aby som vedela, čo robiť, keď raz pôjdem na hroby sama.
