Prácu som skončila skôr ako som čakala, išla od ruky a tak som si mohla povedať ešte pred obedom: „Mám voľno.“ Zobrala som foťák a vyšla som do ulíc našej dediny s nádejou, že ma čosi osloví.
„Kam ste sa vybrala ? „ opýtala sa suseda
„Idem fotiť. Po daždi sa možno kvety v záhradách osviežili, tak ich skúsim zachytiť s kvapkami“ odpovedala som
„Tak poďte ďalej. Mne kvitne práve orchidea, je krásna“ a vošli sme dnu.
Naozaj bola krásna. Vyniesla som orchideu na dvor, aby ju poludňajšie slnko presvetlilo. Fotila som, plne sústredená, ako lovec, ktorý číha na svoju korisť. Ani som nezbadala, že sa pristavujú ďalšie susedy a pozorujú ma ako tancujem s foťákom okolo kvetiny. Zapojili sa so mnou do hry. Začali radiť a smiať sa z tejto novej zábavy. Boli to všetko moje rovesníčky, ženy navyknuté pracovať okolo domu, okolo záhrady, hydiny a zrazu spolu so mnou fotografovali. Keď som si to uvedomila, tešila som sa s nimi a nechala som sa viesť ich radami aj keď mi pri tom clonili, vstupovali do záberu,...jedna druhú prekrikovali, chechúňali sme sa všetky.
Spamätali sa až keď jedna skríkla: „Jaj veď ten môj čaká na obed, ide na odpoludňajšiu zmenu“, zase bude mať reči, že vrkocem so susedami. A rozišli sme sa.
Idem ďalej okolo mladých mamičiek s deťmi, hrajúcimi sa pri ceste.
„A kde je Miško“, oslovia ma deti, s ktorými sa vnuk Miško hráva, keď je u nás. Vtedy sedávam spolu s mamičkami na obrubníku chodníka. "Strážime" deti preháňajúce sa na autíčkach a bicykloch po ceste, kde veľké autá často nechodia. Vytešujeme sa spolu ako im to ide a občas výchovne pokričíme na ne.
Nestíham odpovedať na detskú otázku, pretože ma upúta hluk motorky, ktorá pri nás zastavuje. Už dlhšie pokukujem po motorkároch. Často majú zraz v reštaurácii na Jahodníku kadiaľ chodievame na prechádzky. Fascinovaná nespúšťam oči z čierneho skútra mamičky, ktorá sa vrátila z nákupu a pristavila sa pri kamarátkach na kus reči. Dotýkam sa ho očami a ruka nekontrolovane pohladí lesknúcu sa kapotu stroja.
„Nechcete sa previesť?“ prichádza ku mne otázka
„Samozrejme, veľmi rada, už dávno po tom túžim“ na prekvapenie všetkých mi vyletí odpoveď.
Sadám na motorku a dostávam inštrukcie o tom, čo kedy držať, čo kedy spustiť. Motorka zavrčí a ja sa veziem, spočiatku pomaly a potom rýchlejšie a rýchlejšie,.... Cesta na našej ulici je dlhá a rovná. Pridávam plyn, vietor ma hladí po tvári, rozfukuje mi vlasy a blúzku,...
„Ešte jedno kolečko môžem?“ kričím smerom k mamičkám a nečakajúc na odpoveď preletím okolo nich aby som si ešte raz našu ulicu prebehla...a potom ešte raz a ešte raz,...
Odovzdávam motorku. Chvejem sa. Nohy sa mi podlamujú. Uvedomujem si zažitú radosť a strach a vyplavený adrenalín v svojom tele.
Narýchlo sa rozlúčim so slovami: „Ďakujem, bolo to úžasné“ a s priblblým úsmevom odchádzam. Cítim dojatie a tak trochu stud. Otočím sa, aby to na mne mamičky nezbadali, že sa tak trochu hanbím, že sa to v mojom veku azda ani nepatrí, takto sa správať, mať takéto túžby. A potom zrýchlim krok, aby som si uchovala ten zvláštny pocit šťastia, ktoré ku mne prišlo, len tak náhodou...
