Komunita v čakárni

Celý život som sa vyhýbala návšteve lekárov. Jeden z dôvodov bolo čakanie, kedy prídem na rad. Bola som vždy netrpezlivá, posedávanie či postávanie pred dverami lekára mi nerobilo dobre. Mala som šťastie v tom, že choroby ma obchádzali a vždy boli iné povinnosti, starostlivosť o deti, práca, neskôr starosť o rodičov a chorú svokru. Možno to všetko odháňalo choroby odo mňa. Teraz, keď je už o všetkých a všetko postarané, tak sa ku mne zbiehajú. A začínam mať pocit, že kým umriem tak si ma chirurgovia rozoberú na kúsky.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (50)

Na chodbách onkológie stretávam pacientov, prevažne ženy. Zvykám si na túto špecifickú komunitu, ktorú spája choroba, neistota, nádej. Hlavne pre tú nádej podstupujú/ podstupujeme všetko to trápenie. Je to choroba, ktorá dlho nebolela. Bolia však jej následky. Bolia rany po operácii, bolia reakcie tela na terapiu, bolia pohľady do očí najbližších, ktorí sú najprv vyľakaní a neskôr unavení. ............................................................................... Väčšina z tých, ktorí sú na čakanie na chodbách onkológie zvyknutí, majú chuť sa podeliť so skúsenosťami. Mnohí mlčia a len ťažko sa otvárajú. Mnohí sú tak unavení, že im na rozhovor neostávajú sily. Tieto chodby sa stávajú na niekoľko mesiacov ich druhým domovom. Niektorí sa sem vracajú už niekoľko rokov. Prichádzajú po vlastných a mnohí na vozíčkoch v sprievode manželky, dcéry, syna, manžela,... Stáva sa, že ten ktorý je za vozíčkom, akoby potreboval pomôcť rovnako ako ten, ktorý na vozíčku sedí. Obetaví partneri, deti, rodičia,...sprevádzajú onkologických pacientov a je vidieť na nich únava. Ale oddýchnuť sa nedá. Rakovina sa musí liečiť. Spočiatku nebolí ale bolia jej sprievodné prejavy. A to všetko v mene nádeje, že všetko napokon sa dobre skončí. ................................................................................ Je štvrtok a zjavne bude dlhý deň na onkológii. Ožarovanie prebehlo rýchlo ale chcela som urobiť kontrolu séra v prsníku a tak som stvrdla najprv v čakárni u chirurga, ktorý ma poslal na sono a výber séra. Uvedomujem si, že po dvoch mesiacoch od objavenia nádorčeka, následnej operácii, kontroly a rádioterapii si na pobyt v čakárni zvykám. Napriek štvorhodinovému čakaniu prebehol mi čas rýchlo vďaka rozhovorom so spolupacientkami. Každý deň stretávam nové tváre i staré známe. Striedame sa na lavičkách čakární. Nové pacientky prichádzajú a chcú informácie o tom, čo ich čaká. Tie, s ktorými sme odštartovali boj s nádorom v rovnakom čase, sú tiež prístupne k výmene skúseností. Hovoríme o tom ako sa vyvíja stav, ako pôsobí liečba, ako sa cítime. A tie, čo sú už rok po, chodia na pravidelné kontroly nám začiatočníkom dávajú nádej, že všetko môže dopadnúť napokon dobre. ............................................................................................ Napriek chorobe sme veselá kopa, taká zvláštna komunita "postihnutých" ale s chuťou žiť a prežiť to, čo nám osud pridelil. Občas sa zasmejeme, občas sa na náš rozhovor napoja iné čakateľky v čakárni. S vedomím, že nie som v chorobe sama, sa dá liečba ľahšie zvládať. ................................................................................. A potom príde stretnutie s pacientkou, ktorá je po vyliečení nádoru prsníka. Sedí vedľa mňa usmievavá, zhovorčivá, akoby zdravá. O to zarážajúcejšia je jej informácia. Päť rokov je vraj kritická doba kedy zvykne rakovina opäť zaútočiť. Moju susedu čaká rádioterapia, zhubná choroba teraz zasiahla mozog. ............................................................................................... Jedna spoločná črta ľudí v mojej novej komunite sa mi vyjavuje. Väčšina chce bojovať a prejavy ľútosti sú zbytočné. Pochopila som to až teraz, že odvaha s ľútosťou asi nejdú dohromady.