Keď som sa vydala, prijala som záväzok aj voči manželovej rodine. Naraz tu boli dve mamy, jedná vlastná a jedna manželova. Obe očakávali, že budú v spojení so svojimi deťmi natrvalo a nablízko. Obe chceli aby sme ostali ich deťmi aby vzájomné puto ostalo pevné natrvalo. Naším manželstvom vznikol prienik troch rodín. Naše pôvodné rodiny žili podľa istých pravidiel. Až keď sme si založili vlastnú rodinu, tak sme zistili, že tieto pravidlá sú v mnohom rozdielne. Bolo ťažko sa v tom vyznať, nemali sme iné schémy ako má vyzerať rodina, iba tie, ktoré sme poznali v tých našich pôvodných. A tak vznikli prvé konflikty o tom ako by mala naša rodina fungovať. Čím bližší kontakt sme mali s našimi pôvodnými rodinami, tým častejšie sme boli konfrontovaní s tým, že naše mamy mali tendenciu preniesť ich pravidlá aj do našej rodiny. Robili to s najlepším úmyslom, pretože mamy nikdy nechcú svojim deťom zle. Dosť dlho sme sa v tom plácali, kým sme sa s manželom nezladili. Kým sme nenašli to, čo súvisí s našimi pôvodnými rodinami, čo chceme prevziať a ďalej rozvíjať a v čom nemá zmysel pokračovať. Najpodstatnejšie ale bolo poznanie, čo je naše, čo s našimi pôvodnými rodinami nesúvisí. Najpodstatnejšie bolo rozhodnutie žiť podľa vlastných pravidiel, ktorým sme rozumeli my dvaja a naše deti.
Pamätám si, že tieto rozhodnutia boli najťažšie, pretože znamenali odstrihávanie pút s pôvodnými rodinami, "odstrihávanie" pút s našimi mamami. Ak sa putá odstrihnú z jednej strany, tak ten, čo je na druhej strane stratí protiváhu, stratí rovnováhu, začne balancovať, zvlášť ak nie je pripravený stáť sám na vlastných nohách.
„Máš deti aj nemáš deti“,... povzdychnem si občas ako moja svokra. Naše deti už majú svoje rodiny, svoju prácu, svoje záujmy, svoju spoločnosť, svoje starosti aj radosti. Čas, ktorý môžeme stráviť spolu sa skrátil. "Odstrihli" sa a ja občas balancujem, strácam rovnováhu, kým si uvedomím, že prišla doba naučiť sa chodiť po vlastných.
Viem, že deti nemôžem „mať“ aj keď sú „naše“. Poznám ako je občas ťažké vybalancovať svoj život bez detí, s ktorými som bola tak dlho a tak tesne spojená. Zmena sa ťažko prijíma. Znamená to dovoliť si, nech sa naplní život dospelých detí, tak ako to potrebujú oni. Znamená to „povinnosť“ žiť vlastný život tak, aby mi prinášal radosť, zmysel.
Teraz lepšie rozumiem povzdychu mojej svokry. Nebola to výčitka smerovaná k nám. Ten povzdych znamenal len toľko, občas je ťažké byť bez tých, ktorí sú srdcu najbližšie ale viem, že to tak musí byť.
