Pamätám si na moje detské roky. Bývala som v Bratislave, na jednej z jej „betónových" ulíc. Miestom na hranie pre deti bola ulica. Našťastie v tej dobe jazdili a parkovali autá iba výnimočne. Takže chodníky a cesta boli celé naším ihriskom na naháňanie. Pre chalanov futbalovým ihriskom. Miestom, kde sa hrali veľké preteky o guličky,...kde sme kočíkovali bábiky a šili pre ne šatôčky.
Mali sme aj hrazdičku medzi domami. Na nej sme trénovali šplh a hojdali sme sa visiac na vlastných rukách. Samozrejme iba vo vyhradenom čase, keď sa na hrazdičke neprášili koberce.
Na našej ulici rástli okrasné lipy a jedná vysoká moruša. Lipy boli krásne a nádherne voňali v dobe kvetu. Moruša však bola najlepšie hodnotený strom všetkými deťmi z ulice. Keď dozreli jej plody, tak bola zdrojom vlastnoručne natrhaných sladkých vitamínov, pre tých najšikovnejších. Do jej koruny sa dostali iba tí, ktorí naozaj vedeli šplhať, zachytiť sa na konároch a mali odvahu liezť do jej výšok. Vrcholky moruše siahali takmer do druhého poschodia nášho trojposchodového domu.
Bolo akýmsi nepísaným pravidlom, že na najvyššie konáre mohli iba najsilnejší chalani. Tí si vyárendovali najlepšie miesta, kde dozrievali tie najsladšie plody. A beda tým, ktorí sa pokúsili v ich neprítomnosti im ich obrať. Zväčša to boli frajeri, ktorí svoju silu a moc prejavovali i tým, že prezreté plody hádzali po drobizgu. Menšie deti totiž vždy mohli zbierať iba opadané plody zo zeme. Pamätám si, že keď som patrila medzi drobizg, tak opadané moruše chutili dobre aj keď boli plné drobného piesku a kamienkov. Dlane aj pery sme mali tmavofialové od prezretých plodov a často i tričká, ktoré boli zasiahnuté tými silnejšími zo stromu.
Vydobyť si miesto v korunách stromu nebolo jednoduché. Kto si trúfol, musel nielen vyliezť sám hore, ale podrobiť sa i skúške odvahy. Tí šikovnejší lezúc do vyšších častí stromu riadne rozhojdali haluz, na ktorej sedel nový „odvážlivec". A ak sa udržal, tak časom postúpil medzi vyvolených.
Ako drobizg som so závisťou pozerala do korún našej moruše a túžila som po zrelých, čistých plodoch odtrhnutých priamo zo stromu. „Na ten strom raz vyleziem" som si vtedy hovorievala. A keď som trochu podrástla už na jar som začala trénovať. Ale beťár strom akoby rástol so mnou. Prvé konáre, ktorých som sa mohla zachytiť boli dlho pre mňa vysoko. Až nastal deň kedy sa mi to podarilo. Vyšplhala som sa a postupne som naberala odvahu vyliezť vyššie a vyššie. Videla som do okien nášho domu, videla som svet z koruny stromu plnej sladkých moruší. A pod mnou bol drobizg, čo zbieral popadané plody, plné piesku,...a kričali na mňa: "Zatras Veronika, zatras,..." a ja som triasla z „mojich" obsypaných haluzí. Drobizg jasal, výskal a pobehoval medzi padajúcimi morušami a veľkú časť z toho pritom pošľapali. Prestala som triasť a začala som oberať. Jednu morušu do úst a pár za tričko. Keď som mala plné brucho a plné tričko, zliezla som zo stromu dolu a sypala som do malých natiahnutých dlaní moruše spod trička. Bolo prázdne a ja som zbadala jeho nové tmavofialové sfarbenie. Drobizg výskal od radosti, že majú zrelé maškrtky. Mala som radosť a súčasne ma premkol strach. Bolo jasné, že ma doma čaká riadny výprask za zničené tričko.
Od toho leta som vyliezala na morušu častokrát a dosiahla som najvyšší level. Vrchné koruny stromu, patrili často iba mne. A liezla som do nich vždy keď som chcela byť bližšie k slnku, k nebu, k mrakom. Keď som chcela byť sama. Tam hore sa nádherne snívalo. A občas, keď konáre rozfúkal vietor, som sa cítila ako na hojdačke.
Moje spomienky sa vracajú vždy keď vnuk povie: „Babička, na tento strom dnes vyleziem stokrát" A ja stojím pod stromom v našej záhrade a zdvíham dlane aby som mu pomohla, aby som ho ochránila, keby to sám nezvládol. Pamätám si ešte dnes ako to bolelo, keď som nespočetnekrát padala z kmeňa našej moruše, kým som dosiahla na jej prvý konár, na ktorý sa dalo zachytiť a liezť do jej koruny.
Je dobré, že sa budovanie detských ihrísk stalo súčasťou sídliska. Jedno im však chýba, strom na ktorý sa dá vyliezť a snívať v jeho korunách.
