35 rokov späť:Spomínam si, že som celý život hľadala osobu, s ktorou by som si bola blízka, s ktorou by som bola v súlade s vlastným prežívaním, ktorá by mi naozaj rozumela. Zdá sa mi, že niekde na začiatku to bola mama. Ona bola dlho mojou dôverníčkou a ja jej ale v istom okamžiku, a asi to bolo na strednej a vysokej škole, sa to začalo strácať. Stále častejšie som cítila, že už mi nerozumie. S mnohými starosťami mi nevedela poradiť. Ale veľmi sa snažila, neustále mala potrebu ma pred niečím, niekým chrániť. A potom chcela aby som robila to, čo ona považovala za správne. Jej pomoc často spočívala v tom, že prevzala zodpovednosť za mňa ako keď som bola malá a potom chcela mať plnú kontrolu nad udalosťami,...nad mojim životom. V týchto okamžikoch som mala nepríjemné pocity viny, že nekonám v súlade s jej predstavou. Cítila som sa zviazaná jej „obetavosťou pomáhať“. Vnímala som, že vtedy strácam slobodu rozhodovania o vlastnom živote. Často som prežívala hnev a vzdor.
30 rokov späť:Spomínam, že keď som si našla partnera a prišli deti, zistila som, že mama už nie je najdôležitejšia pre môj život. Ale ja som dôležitá pre jej život ostala. Každé ráno mi volala do práce a ja som jej referovala o udalostiach dňa. „Prečo nezavoláš aj ty?“ pýtavala sa. Nechcelo sa mi. Kolegovia v kancelárii vedeli o všetkých novinkách v mojej rodine. Ešte, že sa nepýtala na môj sexuálny život, ten ju chvalabohu nezaujímal. Chcela vedieť o všetkom, o našich deťoch, o našich starostiach, o našej domácnosti, o konfliktoch v práci,...o radostiach. A chcela mi pomáhať ale často to dopadlo tak, že jej pomoc mi skôr skomplikovala život. Stále viac som si uvedomovala, že sa mama naviazala na môj život natoľko, že už žije môj život a nie svoj. Zaťažovalo ma to a cítila som sa bezradná.
25 rokov späť:Dcéra odišla študovať do iného mesta. Dom ostal prázdny. Chýbal mi zhon, nákupy, starosti, čo navariť, ako si všetko zorganizovať tak aby bol čas na domácnosť, na spoločné rozhovory s dcérou, na úlohy,... Zrazu nebolo čo organizovať, nebolo s kým sa rozprávať,...Často, takmer denne som volávala dcére a vypytovala som sa, ako žije, čo robí cez deň, ako ide škola, či sa už naučila na skúšky,...a tešila som sa na víkendy, keď sme sa opäť všetci stretli. Čoraz častejšie naše rozhovory viazli, už mala svoj svet, do ktorého som nevidela,...už si vyskúšala žiť aj bez rodičov a išlo to. Spočiatku som sa tešila, potom smútila, potom prišiel plač, pretože som sa cítila opustená. Potom si našla priateľa,... Prichádzala už iba raz do mesiaca. Mala viac tajomstiev, mala viac vlastných objavov, vlastných životných skúseností, pri ktorých som už ja nebola. Tak veľmi som chcela pokračovať spolu s ňou na ceste jej životom,...
Prečítala som si Junga:Mala som viac času na knihy a dostalo sa mi do rúk nové vydanie spisov Carla Gustava Junga. Jednu časť venoval „materinskému komplexu“, o ktorom napísal, nasledovné: „Materinský komplex sa môže prejaviť i v nadmierne vystupňovanom materskom inštinkte, v starostlivosti o detí, v ich ochrane dokonca aj vtedy keď sú už dospelí.... Žena s takto silným materským inštinktom prežije svoj život v iných a prostredníctvom životov iných.... Najprv vynosí deti, potom sa na ne „zavesí“, lebo bez nich jej život nemá vôbec žiaden zmysel.... Dokonca svoje materinské inštinkty, chrániť a starať sa, presadzuje natoľko, že postupne likviduje vlastnú osobnosť aj individualitu detí.“ Pán Jung toho napísal viac a ako som čítala postupne sa mi otvárali oči.
Uvedomenie si súvislostí:Do svojej štyridsiatky som sa bála odstrihnúť svoju pupočnú šnúru so svojou matkou. Už dávno predtým mi nebola oporou. Naopak stereotyp nášho fungovania mi nedovolil slobodne dýchať. Ale bála som sa odpútať od nej, nechcela som ju odmietnuť, nechcela som ju zraniť. Dovolila som aby jej materinský inštinkt sa rozvinul do tej podoby, že prestala žiť svoj vlastný život a naviazala sa na môj. Slovami: „som tvoja matka, si moja dcéra a ja sa musím o teba starať, musím ti pomáhať“, ma vždy odzbrojila. Dovolila som jej zasahovať do každodenných udalostí mojej rodiny. Dovolila som jej o mnohých veciach rozhodovať. Domnievala som sa, že to dcéra musí pre matku urobiť. A podobne ako moja mama vstupovala do môjho života, chcela som ja vstupovať do života svojej dcéry. Zistila som, že keď sme boli spolu naskočili u mňa materské inštinkty , dávala som dcére rady, riešila som jej problémy,...ale málo som počúvala ako sa ona sama vie s problémami pasovať, ako ich ona chce riešiť, ako si ona vie rady so svojim životom a vzťahmi. Čím viac sa uzatvárala, tým viac som naliehala. Čím viac som naliehala, tým viac som sa cítila odmietaná. Čím viac som sa cítila odmietaná, tým viac som trpela.
Pán Jung mi otvoril oči... ...predo mnou stáli dve úlohy. Odstrihnúť si pupočnú šnúru s vlastnou matkou aj s vlastnou dcérou. Odstrihnúť a začať žiť vlastný život, ktorý bude nezávislý od života matky a nebude naviazaný na život dcéry. Najprv som to urobila v hlave a potom som s týmto rozhodnutím začala žiť. Najprv to bolelo,... zmena vždy bolí. Bolelo, keď sa mama bránila, urážala, plakala,...Bolelo, keď dcéra sa trápila s hľadaním zamestnania, s nezamestnanosťou partnera,...a nechcela aby sme jej v tom pomohli,...chcela tým prejsť sama. Teraz to nebolí, prinieslo to ovocie. Moja sloboda "dovolila" aby sa oslobodila i mama, ktorá začala žiť vlastný život. Nadviazala kontakty s priateľkami. Organizujú niekoľkokrát do roka „babinec“. Chodí pravidelne do kostola a potom si sama doma rozvíja slová, ktoré kňaz povedal. Pravidelne sa stretávame a ja počúvam ju a ona mňa. Naše stretnutia sú krátke ale obe si ich vážime. Teší sa z návštevy vnukov. Keď ju zavolajú povaruje pravnukov. Vyšíva, pečie dobre koláče. Žije sama a ako hovorí, celý deň má čo robiť. Vo svojich 75 rokoch žije svoj život naplno,...ju to robí šťastnou a ja mám z toho radosť. ...a iné drobnosti, na ktoré nestačí sama ?.. mám radosť ak jej v tom môžem byť nápomocná. Už ma to citovo nevyčerpáva, robím to z vlastnej potreby rozvíjať v sebe lásku k človeku, k mame a z potreby rozvíjať v sebe schopnosť súcitiť s ním/s ňou v jeho obmedzeniach, ktoré vek prináša. Dcéra má teraz dobrú prácu, profesionálne stále rastie a keď ju počúvam, uvedomujem si ako ma jej nápady inšpirujú. Má pekný vzťah s partnerom, ktorý si našiel tiež profesionálne uplatnenie a obaja sú spokojní. Rodinu zatiaľ nemajú a ja si uvedomujem, že je to pre mňa teraz v poriadku. Už to nemám tak ako v minulosti, už nemám potrebu aby napĺňala moju túžbu po vnúčatách. To odstrihnutie neznamenalo odchod od matky, od dcéry. Znamenalo to novú kvalitu vzťahu k nim. Teraz keď čokoľvek robím s nimi, keď som s nimi, robím to bez strachu, bez hnevu, bez potreby meniť ich podľa svojich predstáv...sme často spolu, a je pre mňa potešením vidieť, ako si vedia poradiť so životom a to i v situáciách, o ktorých som si myslela, že si neporadia.
Epilóg, pár súvisiacich myšlienok na záver:Domnievam sa, že dobre fungujúca rodina sa prejavuje spoluprácou, ktorá je založená na prijatí nezávislosti jej dospelých členov a na prijatí prirodzenej závislosti detí (starých rodičov, chorých). Závislosť je život motivovaný prednostne našimi potrebami (potrebou istoty, láskyplných vzťahov a uznania od druhých,...) a teda strachom, že ak druhí nebudú (odídu, zomrú,...) stratí sa zdroj uspokojenia potrieb. Tento strach je paralyzujúci, hlavne v období odchodu deti z rodiny , v partnerských vzťahoch,.. Závislý človek, nemôže žiť vlastný život samostatne, pretože je citovo naviazaný na životy iných ľudí. A jeho rozhodnutia, životné voľby sú zviazané so strachom, aby nestratil tento dôležitý zdroj.Nezávislosť chápem ako cestu zbavovania sa strachu a získanie vnútornej slobody s možnosťou voľby žiť vlastný život. Mám osobnú skúsenosť z cestou nezávislosti a preto niečo o tejto ceste viem, nie je to ľahká cesta ale je to jediná cesta, ktorou môžem dosiahnuť pocit osobnej slobody v napĺňaní vlastného života.Vzájomná závislosť je dobrovoľné spoločné fungovanie, dobrovoľná vzájomná pomoc,...ale nie fungovanie na báze strachu, že prídem o lásku, o ekonomické, sociálne,...zabezpečenie ak sa nepodrobím. Takáto vzájomná závislosť môže fungovať medzi ľuďmi, ktorí prešli cestou osobnej nezávislosti.
...a ak niekto vidí paralelu tohto príbehu vo svojom živote, tak ako som ju videla ja, tak mu želám aby našiel odvahu a odstrihol sa od pupočnej šnúry skôr, pretože iba vtedy začne žiť svoj život "slobodného" dospelého človeka...
