V Tanzánii boli objavené skamenené odtlačky chodidiel dvoch dospelých praľudí a jedného dieťaťa. Odtlačky sú staré 3,5 miliónov rokov a zdá sa, že je to historický záznam jednej z prvých skutočných rodín, teda matky, otca a ich dieťaťa, vzpriamene kráčajúcich spolu. Od okamihu, kedy sa muž rozhodol prevziať spoluzodpovednosť za potomstvo, začali sa písať dejiny rodiny ako základnej spoločenskej jednotky. Od tohto okamihu sa začala písať aj história materstva a otcovstva, história stereotypov vnímania obrazu matky, otca, rodiny. Napriek dlhej histórii materstvo sa prejavuje väčšou stabilitou ako otcovstvo. Prečo je to tak? Nemám úplnú odpoveď ale možno to súvisí s paradoxmi, ktoré otcovstvo prináša.
1. Paradox prvý
Muž a žena sú biologicky predurčení k tomu aby splodili potomstvo. Takto to chcela matka príroda. A keď muž príde, žena jeho „otvorenú dlaň" čistých úmyslov príjme.
Príroda zariadila pre ženu pokračovanie. Dala jej do vienka aj biologické predpoklady aby sa stala matkou ktorá, potomstvo udržuje pri živote. Materstvo je biologicky podmienené. Žena funguje na báze prirodzených inštinktov, ktoré ju vedú k tomu aby si zabezpečila potomstvo a potom sa postarala o deti do doby, kedy budú schopné samostatného života.
Mužovi príroda neprisúdila rolu otca. Naopak, keď splní funkciu ploditeľa, tak má, v súlade s prirodzenými inštinktami, pokračovať a rozsievať svoje gény ďalej. Na rozdiel od ženy nemá prirodzený inštinkt, biologickú podmienenosť o potomstvo sa aj postarať. Otcovstvo znamená akt vedomej vôle muža prijať rolu otca a zotrvať v nej.
Prvý paradox otcovstva spočíva v tom, že inštinkty muža pudia k promiskuitnému správaniu ale jeho rozhodnutie byť otcom predpokladá monogamné správanie. Tieto protichodné tendencie oslabujú stabilitu fungovania muža ako otca.
2. Paradox druhý
Rola matky spočíva v tom, že ostáva s dieťaťom. Príroda dala prirodzenú výbavu žene aby ho uživila svojim mliekom a tým zviazala matku a dieťa na dlhú dobu do najintímnejšieho vzťahu. V celodennom kontakte s dieťaťom, sa matka naučí rozlišovať jeho základné potreby a prejavy spokojnosti, keď sú tieto potreby uspokojené. Učí sa žiť s vedomím prirodzenej závislosti dieťaťa na nej. A každodenne zažíva detské prejavy „vďačnosti" za to, že mu ona poskytuje náruč bezpečia a lásky. Žena pri dieťati rozvíja svoju schopnosť byť matkou. Materstvo sa upevňuje a rozvíja v tomto blízkom, osobnom, závislom vzťahu matky s dieťaťom.
Rola otca spočíva v tom, že zabezpečuje rodinu. Už od praveku to znamenalo, že odchádzal na lov, často na dlhšiu dobu. Zamestnaný muž sa v súčasnom svete práce zdržuje viac mimo ako doma. Hodne cestuje, plní spoločenské povinnosti spojene s lojalitou k firme, k zamestnávateľovi, alebo ak je majiteľom firmy, k svojim zamestnancom,... Pridajme dobu na nutnú regeneráciu, osobné záľuby, potom čas strávený s dieťaťom je minimálny. Jednu, dve hodiny denne a to často v spoločnosti s matkou. Pre mnohých, profesionálne úspešných mužov, je to ešte menej, v priemere pár minút denne. A tak sa stane, že otec dieťa nepozná. O správaní dieťaťa sa dozvedá väčšinou sprostredkovane od matky.
Druhý paradox otcovstva vidím v tom, že ak chce muž naplniť rolu otca ako živiteľa rodiny, musí sa od dieťaťa vzdialiť. Možnosť učiť sa byť otcom a rozvíjať svoje otcovstvo v bezprostrednom kontakte s dieťaťom ide pomaly a často sa napĺňa až v čase, keď dieťa sa stáva menej závislé na rodičoch a vlastne otca už nepotrebuje. Aj tieto protichodné tendencie oslabujú stabilitu otcovstva.
3. Paradox tretí
Matka hladí, objíma, je nežná, chráni svoje dieťa svojou náručou. To je to, čo dieťa pozná ako pocit bezpečia. To je to, čo potrebuje, čo očakáva. Pre matku nie je problém toto očakávanie naplniť. Dáva lásku pretože ju bezprostredne dostáva. Matka má vždy porozumenie, pretože dieťaťu rozumie. Do spoločnosti vstupujú vždy spolu. Dieťa spoznáva svet iných ľudí spolu s matkou a držiac sa jej ruky, mu začína rozumieť.
Od otca sa očakáva, že sa presadí vo veľkom svete. Otec má byť lovec má doniesť korisť aby uživil rodinu. Byť lovcom znamená rozvíjať v sebe agresívne správanie. Otec sa musí vo veľkom svete presadiť, je tvrdý, je disciplinovaný. Dieťa nepozná spoločnosť ľudí, s ktorými sa stretáva otec. Nerozumie zdrojom jeho agresivity, tvrdosti,...dôvodom pre disciplínu.
Tretí paradox otcovstva vidím v tom, že dieťa očakáva láskavé objatie a porozumenie. Otec však prichádza domov a prináša vo svojich rukách zbrane potrebné na útok a obranu, prináša disciplínu. Keď objíma svoje dieťa, tak ho objíma týmito rukami. Protichodné nároky, ktoré muž musí v sebe rozvíjať aby sa presadil vo veľkom svete práce a v malom svete rodiny, vyvolávajú v ňom pocity neistoty. Veľký svet prináša konkurenciu, kde sa môže presadiť iba silou. Malý svet prináša konkurenciu materinskej lásky a tá sa nedá nahradiť. V rodine sa má otec riadiť morálnymi zásadami spravodlivosti a navonok sa má sa riadiť a rešpektovať zákon sily. Pocity neistoty vedú často k spochybneniu seba ako otca, k tendencii uniknúť. To môže byť ďalším zdrojom nestability otcovstva.
Otcovstvo nie je prírodou dané. Je to spoločenská rola, pre ktorú sa muž rozhoduje a ktorá sa od neho spoločnosťou očakáva. Muž sa učí byť otcom v kontakte s dieťaťom.
Keď sa otec vzdiali na príliš dlhú dobu, keď sa kontakt preruší, muž má menšiu šancu rozvinúť svoje otcovstvo. Muž potom tápe v neistote ako naplniť rolu otca, ktorej veľmi nerozumie. A akoby sa vytváral bludný kruh. Deti, ktoré vyrastajú bez otca, v dospelosti strácajú istotu v tom, ako by mal otec v rodine fungovať. Nie je to problém len pre chlapcov, budúcich otcov, ale aj pre ženy, budúce matky. Obraz otca, ktorý v svojom rozhodnutí nevydržal, sa môže odzrkadliť i na ich budúcich vzťahoch, v ich budúcich rodinách.
Napriek týmto paradoxom ale i štatistikám, že sa zvyšuje počet otcov, ktorí odchádzajú od svojich detí, domnievam sa, že éra otcov nekončí. Vývoj v tomto smere pokračuje. Je mnoho otcov, ktorí chápu svoju zodpovednosť. Chápu, že dieťa potrebuje okolo seba blízkych ľudí, ktorí ho dokážu milovať, chrániť, sprevádzať v malom i vo veľkom svete. Vedia, že ich dieťa potrebuje poznať lásku, ale aj spôsob ako sa v svete presadiť. Chápu, že sa ich dieťa nevyhne pocitom neistoty, strachu, obavám ale ak má možnosť vidieť svojich rodičov ako vo svojich životných rolách získavajú postupne pocit istoty, tak to dieťaťu pomôže nadobudnúť vlastnú sebadôveru a nakoniec dospieť.
Ak máte chuť sa touto témou viac zaoberať, možno pre vás budú inšpirujúce úvahy, ktoré predkladá Luigi Zoja vo svojej knihe „Soumrak otců". Pre mňa boli a spojili sa mi s vlastnými myšlienkami a skúsenosťami.
