Príbeh 1.: „Po rokoch ma opustila priateľka a je to ešte pár dní, čo som v našom byte úplné sám a nemám nikoho. Pritom som bol ten, čo pre náš vzťah obetoval úplné všetko, kamarátov, svoje záujmy,... a ona si zo dňa na deň pobalí veci a odíde odo mňa? ako to mam zvládnuť? Ona bola slnkom môjho sveta. Vytiahla ma z drog sľúbila mi lásku, že budeme mat spolu detí a zrazu mi zahlási že už ku mne necíti to, čo cítila a že už ju náš vzťah nebaví,... kľakol som si pred ňu a prosil som ju nech sa mi vráti,... a ona sa mi smiala do oči. Chcelo sa mi kričať, chcelo sa mi vyrozprávať všetko, čo cítim, chcelo sa mi plakať,...nedalo sa, moje ústa onemeli, moje oči ostali suché.... a ona odišla“,...rozprával mi mladý muž a slzy mu tiekli po tvári.... A možno by stačilo aby jej emócie ukázal a aby ich chcela vidieť aj ona
Príbeh 2.: „Myslel som si, že vždy všetko zvládnem sám, keď budem usilovný a budem sa snažiť. V poslednej dobe to nezvládam, preto sa na Vás obraciam s prosbou o radu. Neviem vlastne kde začať, myslím, že všetky moje problémy pramenia zo strachu. Počas leta som absolvoval prax v zahraničnej firme s cieľom naučiť sa poriadne komunikovať v cudzom jazyku. Myslel som, že po pár týždňoch do toho prídem, že keď začnem rozprávať s kolegami, tak to pôjde samé. Ale po polroku som vo firme ostal a moja schopnosť komunikovať je biedna. Bojím sa, že keď niečo poviem, bude to zle. Som sám, lebo strach mi zväzuje ústa, často mám slzy na krajíčku ale neviem sa z toho vyplakať, iba zatnem zuby a žijem ďalej v tej cudzej krajine sám“...píšem vám tieto riadky a cítim veľkú hrču v krku, tak rád by som bol blízko ľudí, ktorým rozumiem a ktorí rozumejú mne....A možno by stačilo prísť častejšie domov a povedať je mi tam smutno.
Príbeh 3.: „Nebaví ma robota, ktorú robím, nerozumiem si so ženou, neviem nájsť cestu k synovi. Nemám sa s kým o tom porozprávať, lebo iným blízkym nechcem spôsobiť trápenie a cudzím neverím. Nevládzem sa pozerať na trápenie dcéry, ktorá plače, keď nás vidí vadiť sa. Chcel by som ju objať a plakať s ňou ale veď to sa nedá, akoby to bolo aby otec plakal s dcérou,...“,...rozprával mi starší muž a jeho oči sa zarosili dojatím, konečne mohol nahlas vysloviť slová ktoré počul iba on sám. A možno by stačilo ak by tieto slová vyslovil pred ľuďmi, ktorých má rád.
Príbeh 4.: “.... !!!! POVEDAL SOM SI. ŽE TO ZVLÁDNEM A BUDEM BOJOVAŤ DO POSLEDNÉHO DYCHU ABY SOM SA ZMENIL, ABY SOM NEBOL SMUTNÝ, ABY MA NIČ NEBOLELO, ABY SOM NEBOL PODRÁŽDENÝ, ...ABY SOM BOL SILNÝ CHLAP, KTORÝ VŠETKO UNESIE. TEŠÍM SA A ZAČINAM!!!!!! .“...napísal mi iný muž, ktorému som do oči nevidela ale jeho odvážnym slovám som moc neverila.
Príbeh 5.: „Čo robiť? Ako sa z toho vyhrabať? Som sám vo svojom vnútornom svete a aj keď manželka je veľmi tolerantná a chápe moje problémy, cítim dokonca až nenávisť voči každému aj voči vlastnej manželke za to, že ona normálne prežíva deň, vykonáva bežné činnosti a ma motiváciu žiť. Je to hrozne. Sme tak vzdialení, keď nejdeme rovnakým smerom. Neviem jej povedať ako sa cítim osamotený, bezvýznamný a zbytočný. Neviem jej povedať to, čo skutočne cítim, neviem jej povedať, že moja duša plače a neviem si s tým rady“...moja žena je tolerantná ale ja by som neuniesol, ak by ma videla takto uplakaného, povedal mi tento muž a vytiahol vreckovku aby si utrel oči a vysmrkal sa...A možno by stačilo dovoliť si plakať pred ženou.
Príbeh 6.: Na piesku sa hrali deti, chlapci aj dievčatká. Napĺňali si kýbliky pieskom, robili koláčiky boli plne sústredení na dôležitú prácu,...prišiel iný chlapček a z roztopaše napečené koláčiky rozbúral. Deti sa naňho pozreli, niektoré sa pridali a so smiechom búrali, to čo predtým stavali. Jeden z chlapcov sa k nim nepridal, tvár mu zosmutnela, ústočká sa skrivili a z očí mu tiekli slzy,...Prišla k nemu mamička, možno trochu zahanbená tým, že reakcia jej syna je iná ako ostatných detí, utrela mu slzy a povedala „neplač, veď chlapi neplaču“, a malý chlap ostal smutný ale už neplakal. Neplakal, pretože si to priala jeho mama. Veď chlapi neplačú, povedala mama...a ak mama povie tak to tak je. A možno by vteda stačilo nechať syna vyplakať ak to takto cíti.
Príbeh 7.: Po dlhšej dobe sme s vnukom strávili deň a ako vždy nám bolo spolu dobre. Má rád animované rozprávky a tak sme si pustili DVD s Miccky Mausom o Vianociach. Sledovala som štvorročného chlapčeka ako sa stotožnil s príbehom a naplno pri tom vyjadroval svoje emócie. Smial sa, vyskakoval, dokonca pobehoval spolu s postavičkami okolo kresla. A prišla chvíľa, kedy sa animované postavičky spolu stretli pod Vianočným stromčekom. Sme tu celá rodina, mamička otecko, Micky,... dojímavé slová, dojímavá scéna....a vnúčik sa rozplakal a cez vzlyky som počula: „chcem isť k „maminte“ a „tatintovi““.... Zobrala som ho do náručia a nechala som ho vyplakať, nechala som aby sa ten jeho smútok vyplavil spolu so slzičkami. Tíško som ho kolísala v náručí. A jeho telíčko sa postupne prestalo mykať od vzlykania. Jeho očká sa znovu začali usmievať. A spýtal sa, „babičta“ ako sa budeme teraz hrať? A vymysleli sme si hru na schovávačku, potom sme hrali pexeso, potom sme maľovali,...ako vždy nám bolo spolu dobre. A takto to bude vždy, keď príde za mnou vnuk a bude mu ťažko a smutno zo života. Nájde náruč, v ktorej sa môže vyplakať, nájde miesto, kde sa môže vysmútiť, nájde človeka u ktorého sa môže vyrozprávať a kde mu nik nebude hovoriť „neplač, veď muži neplačú“
Takže prečo muži neplačú? ....pretože ich to naučili ich mami, otcovia, babičky, dedovia
....pretože to robia všetci chlapci, muži, otcovia a dedovia
....pretože by sa strapnili pred kamarátmi
....pretože sme si zvykli, že emócie patria iba ženám
....pretože muži nechcú plakať pred svojimi mamami, otcami, ženami, deťmi
....pretože sa naučili skrývať svoje emócie hlboko vnútri, kde ich niekedy ani oni sami nenájdu
....pretože plač je prejavom slabosti a muži nesmú ukázať, že sú slabí
Viem, že muži, chlapi, chlapci plačú, sú smutní, sú bezradní, majú svoje strachy a obavy,...rovnako ako sú radostní, cítia v sebe odvahu a silu,....muži sú plní emócii. Niektoré vyjdú von... A niektoré ostanú hlboko skryté,... a viem, že vtedy sú muži osamelí.
A objavuje sa mi otázka: "prečo je to tak, že v radosti sme spolu a v smútku ostávame osamelí ?" Možno je to preto, že si vtedy nevieme niečo vypýtať. Možno je to preto, že vtedy nevieme niečo dať. A stačí často tak málo vzájomne si povedať: „buď so mnou - som s tebou“, ak potrebuješ, tak plač
Foto:Veronika BAHNOVÁ
