reklama

Raz ťa to aj tak nájde....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Sadla si do auta a vyštartovala na dlhú, takmer sedemsto kilometrovú cestu. Raz za čas sa vydala tou istou trasou za svojimi deťmi a vnúčatami. Bola neskorá jeseň, trochu mrholilo a stierače si húdli dokola svoju pesničku: „sprava - doľava,... sprava - doľava,... sprava  - doľava,...“ Monotónny zvuk jej privieral viečka a pripomenul, že nie je vyspatá. Večer piekla koláče, balila darčeky a potom myšlienky na cestu jej nedovolili zaspať.

Je skoro ráno. Hraničný priechod bol prázdny. Keď prešla okolo Viedne vychádzalo slnko. Diaľnica sa začala zahusťovať kamiónmi. Prestalo mrholiť a tachometer sa ustálil na 130 km rýchlosti. A jej myšlienky sa presúvali medzi starosťami o nedokončenú robotu, ktorú zanechala v práci a radostným očakávaním stretnutia sa s deťmi, ktoré už dávno nevidela. Zopár kávičiek na benzínových pumpách. A zrazu sa na smerníkoch objavilo cieľové mesto, zostávalo necelých 180 km. Oči sú unavené a len ťažko sa bránia červenej žiare zapadajúceho slnka. O chvíľu padla tma. Unavená sleduje blikajúce svetielka predbiehajúcich sa áut. „Výjazd číslo 23...takže ešte dva výjazdy a som tam“ povedala si nahlas. Odbočila z diaľnice a zanedlho zaparkovala pod oknami domu, kde chcela stráviť týždeň so svojimi vnúčatami. Zhasla svetlá, sklopila sedadlo a na chvíľu si zatvorila oči a ležala. Cítila ako z nej padá únava, ako doznieva hukot áut v jej ušiach, takmer zaspala. Keď otvorila oči, vedľa nej sedel vnúčik a netrpezlivo opakoval: „Babičta, čo si mi priniesla“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Z kufra vybrali všetko, čo priniesla. Vnúčik si niesol veľkú tašku so svojim darčekom. Vstúpila do dverí a spoza nich vykukli ešte čiesi očká. „Ty si ale veľká a už sama bežkáš“ prihovorila sa malej vnučke, ktorú už pár mesiacov nevidela. Čiesi očká sa obrátili na miminu, ústočká sa skrivili a nastal srdcervúci plač. Bolo v ňom počuť nevypovedané slová: „Prišla akási cudzia teta k nám“. A cez plač sa všetci zvítali a jeden cez druhého na ňu rozprávali. Každý chcel čosi rýchlo oznámiť, ukázať a ona šla raz s jedným, raz s druhým. Napokon sa usadili do kresiel. Uplakané očká ju obozretne pozorovali z bezpečia matkinho lona.  

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Babičta poviem ti pesničku, čo som sa v štolte naučil“ oznámil vnúčik a hneď spustil: „Der Tisch ist heu-te mei-ne Trommel. Mit den Fin-der – tnocheln spiele ich dar auf. Bumm...“ a ona počúvala. Usmievala sa cez slzy radosti a smútku súčasne.  

Bola neskorá nočná hodina, keď sa všetci odobrali spať. Vnúčik však ešte priniesol knižočku a povedal: „Babičta prečítaj“. Zobrala knihu do rúk, nasadila si okuliare, a ako mnohokrát predtým otvorila knižku a začala čítať. Jazyk sa jej lámal keď čítala. Vnúčik čoskoro zaspal, ona zavrela knihu, zložila okuliare, zhasla svetlo. Slzy jej tiekli na vankúš, čítala rozprávku, ktorej vôbec nerozumela. Jej vnúčik už číta nemecké rozprávky, hovorí nemecké básničky a ona sa nemčinu nikdy nenaučila. Unavená zatvorila oči a hlavou jej prebleskla myšlienka: „Tak si ťa to predsa našlo“ a odhodlane pre seba dodala: „Babičta, na staré kolená budeš znovu študentka.“

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu