Vstupujem do čakárne s presvedčením, že bude prázdna. Prekvapenie a tak trochu i hnev mi spontánne vybehli z úst: „Ľudia a kedy ste vstávali, že už vás je tu toľko ?!“ . Moje slová na chvíľu zarazili nielen pacientov ale i mňa. Usmiala som sa akože som to nemyslela vážne. Niektorí zdvihli hlavy a usmiali sa na znak, že všetko je tak, ako má byť. Zaregistrovala som si kartičku a tíško som sa usadila na posledné voľné miesto . Ostalo ticho, hlavy pacientov opäť klesli do driemot alebo do ranných myšlienok. Každý z nás sa pripravoval na terapiu rádioaktívnym „solárkom“.
Na druhý deň som vstala skôr ešte do modrej tmy. Zore sa začalo červenať až za Modrou a slnko vstávalo až keď sme prichádzali do Bratislavy. O dvadsať minút som predbehla včerajší vstup do čakárne ale nič sa nezmenilo, bola plná. „Dobré ráno vtáčatka, opäť ste si privstali? „ s úsmevom som pozdravila osadenstvo. Ich oči smerovali k mojim a prezrádzali záujem. „To viete, ranné vtáča doskáče ďalej“, ozvalo sa z kúta miestnosti a potom sa pridali ďalší inými prísloviami, aby osviežili naše ranné čakanie. Ospalá čakáreň sa zrazu prebudila do radostného štebotania.
Ráno som vstala ako obyčajne. Cesta bola namáhavá, lialo ako s kanvy, išla som radšej pomaly a bezpečne. Rozmýšľala som o dierach na ceste, o tom, že sa nedalo občas zabrániť aby voda neošpliechala chodca na chodníku,...že som už unavená z toho každodenného dochádzania na terapiu, že ... Zamyslená som vstúpila do čakárne, len tak ledabolo som pozdravila a zasúvala som kartičku na registráciu. „A dnes vtáčatká nebudú?“ počujem jasný hlas v priestore. „Dnes meškáte, už sme sa nevedeli dočkať na pozdrav a ranný úsmev“ pridáva sa ďalší. Moja tvár sa rozjasnila, ústa sa pretiahli do širokého úsmevu a vydali jasnú správu:“ Dobré ráno prajem všetkým vtáčatám, nech nám aj dnešný deň vyjde“. Chmáry upršaného rána sa stratili. Uvedomila som si, že stačilo málo na to, aby neznámi ľudia si boli bližšie. Stačí slovo, úsmev a aj trápenie sa ľahšie znáša.
