V jeho smutných očiach čítam otázku: " Nevieš, kedy sa môj pán vráti? "
"Nevráti sa" odpovedám mu, "... ale možno sa stretnete, keď príde aj tvoj čas odísť"
Moje myšlienky sa presunú do spomienok na človeka, ktorý tu už nie je a súčasne je.
Objaví sa mi aj teraz, keď prechádzam okolo jeho poľa zasypaného snehom. Stojí a hovorí: "Bude dobrá úroda, polia vymrznú a bude dostatok vlahy."
Spomínam na dobre mienené rady. Na jar, keď ma zbadal sedieť v tráve vyhriatej slnkom sa pristavil: "Neseďte dlho, zem je ešte chladná, slnko neprešlo do nej hlboko"
Spomienky sa vracajú...
Keď koleso na mojom fúriku pískalo a on spoza plotu kričí: "Treba ho namazať", o chvíľu prišiel a nastriekal naň olej.
Vstával skoro ráno. Postaral sa o zajace, prihováral sa im. Na lúke pre nich pokosil vysokú trávu a nechal ju na slnku vysušiť. Celý deň čosi robil na dvore, v záhrade, na poli. Jeho pes ho pri tom sprevádzal, občas ho okríkol aby nezavadzal.
Mnohé letné dni ukončil kúpaním sa v záhrade, v starej smaltovanej vani. Vodu si napustil ráno a nechal ju zohriať slnkom. Pri západe ponoril do nej unavené telo. A keď vyšiel, bol opäť svieži, akoby energia slnka prešla na neho z vody.
Vždy sa prihovoril spoza plota, ale posledný rok bol mlčanlivý. Pole ostalo neobrobené, vo vani bola iba zakalená dažďová voda,...
...moje kolečko na fúriku opäť píska ale sused už nevolá.
"Neprihovorí sa" pomyslím si, "... ale možno sa stretneme, keď príde aj môj čas odísť.
