Otec v živote prešiel mnohými skúškami. Nielen odmietaním väčšinovej spoločnosti, ktorá budovala socializmus a náboženstvo považovala za prekonanú dogmu, zaznávala a často nepriamo i priamo trestala ľudí, pre ktorých bola viera dôležitou súčasťou ich osobného života.
Skúšky sme otcovi pripravovali i my, jeho deti, ktoré počas nedeľných bohoslužieb sa vytratili spod jeho kontroly do nestrážených zákutí nášho kostola a vyberali sme pokladničky napchané papierovými korunami so sponkou z vlasov mojej ofiny. A mali sme veľkú radosť ak sa nám podarilo urobiť malý úlovok, dalo to zmysel nášmu nedeľnému dopoludniu aj odpoludniu, pretože za korunu sa dalo isť do kina, na kolotoče, do cukrárne,...už sme neboli chudobní, čas od času sme boli s bratom v nedeľu bohatí. A tak sme sa vrátili z kostola k nedeľnému obedu, otec duchovne o kus bohatší a my s bratom bohatší o korunku, dve.
Roky socializmu zasiahli i našu rodinu, jedna časť budovala socializmus, boli sme vzorné iskričky, pionieri, zväzáci, odborári a otec tíško kráčal svojim životom vo viere, v modlitbách a vo svojich kresťanských povinnostiach. Otec navonok prijal, že naše cesty sa v tom, čo bolo pre neho podstatné, v náboženstve a vo viere, rozišli. Nechcel aby sme mali nepríjemnosti v škole, v práci a tak nám nevnucoval a možno sa i trochu bál nám hovoriť o svojom duchovnom živote. Prijal i to, že do kostola chodieval sám. Mama spolu s ním nás však dala pokrstiť, pripravovala nás na birmovku a pravidelne sme v rodinnom kruhu svätili tradičné kresťanské sviatky, tak, že otec na chvíľu vniesol k spoločnému stolu modlitby a my sme ich, viac menej z povinnosti, prijali.
A život bežal ďalej...
Rodičia sa v láske dožili zlatej svadby a pri oltári si znovu sľúbili, že nielen tých päťdesiat rokov boli spolu v dobrom a zlom ale i ďalšie roky takto prežijú. Ale život to chcel inak, otca zasiahla zákerná choroba a tri mesiace umieral. Netrpel veľmi, až v posledné dni dostával morfium, ktoré ho oslobodzovalo od bolesti ale súčasne i od schopnosti nám vysloviť svoje posledné želanie.Stála som pri ňom v posledných hodinách, držala som ho za ruku a on mi čosi tíško šepkal, nerozumela som mu, ústa sa pohybovali, oči uprene na mňa hľadeli ale slova nebolo počuť. Posledné zovretie našich rúk, otec odišiel....a ja som si až neskôr uvedomila, čo mi jeho ústa hovorili, chcel asi to, čo chce každý kresťan, poslednú spoveď. A to bola posledná skúška v jeho živote, pretože jeho dcéra nerozumela jeho poslednému želaniu, nerozumela, pretože sme dopustili, že sa naše duchovné životy rozišli, že sme spolu o našich duchovných životoch nerozprávali.
Čas od času sa zastavím v kostole, do ktorého nás brával otec a vložím do pokladničky korunky, ktoré som si v detstve vybrala, čas od času sa zastavím v kostole aby som nasala atmosféru, ktorú mal otec tak rád, veľmi často sa obraciam k Bohu aby mi dovolil porozumieť tomu, čo bolo pre otca dôležité, pochopiť a prijať jeho vieru za svoju.
