Boli sme zaujaté úvahami, lebo sme nezbadali, keď sa pristavila suseda. Je tiež už nejaký čas dôchodkyňa a tak ju problém chytil. Potom sa pridala ďalšia a ďalšia. Téma nás všetky oslovila a našli sme zopár variant riešenia.
Takmer všetky sa pravidelne stretávame v kostole alebo pred obchodom. Bolo by to zábavné ak by sme pred CBA- čkom spustili hymnu. Alebo idúc rozospievané z omše, by sme mohli pokračovať pred kostolom.
Najlepšie by to bolo na jar , v lete a na jeseň. To sme všetky v záhradách so zadkami vztýčenými hore a hlavou sa dotýkame takmer zemi. Sadíme semená, okopávame, zbierame úrodu a pripravujeme zem na prezimovanie. Každý deň, hneď zrána, je čo robiť v záhradách, a tak by to bolo iba vec dohody. Napr. ak niektorú začnú bolieť kríže postaví sa, spustí a ostatné sa pridáme. Tak ako kedysi vidiekom zneli trávnice, dnes to bude "Nad Tatrou sa blýska,..." Keď dospievame, zohneme sa a pokračujeme v okopávaní. Tento návrh bol najviac diskutovaný a zrejme najprijateľnejší.
Rozmýšľali sme ako zapojiť aj našich chlapov. Veď aj tí sú dôchodcovia a aj tí by mali byť vlastenci. A tak sme pripustili možnosť, že o ich vlastenectvo by sa mohol postarať krčmár, tam sa najčastejšie schádzajú. Vyvesil by vlajku, zavolal by miestneho dídžeja a chlapi by nôtili. To by sa len nad Tatrou blýskalo. To by národniari získali hlasy, keby mali chlapi štátom potvrdenú povinnú účasť v krčme.
Všetkým sa nám to pozdávalo a veru skoro sme sa dohodli aj bez zákona.
Len zrazu susedka skríkla: " Bože, veď mi vykypí polievka" , rozbehla sa a bez rozlúčenia zmizla.
My ostatné sme sa rozišli tiež, s konštatovaním, že je fajn, že nemáme väčšie starosti ako sú tie "vlastenecké".
