Moje myšlienky ma nasmerovali k úvahám o tom, či „Právo na život“ ma prednosť pred „Právom na kvalitu života“.
Spory sa vedú, či človiečik je človekom v okamžiku počatia alebo o nejaký čas neskôr. Či matka má právo rozhodnúť o tom, či dieťa privedie/neprivedie na svet. Či matka je vrahyňou alebo chorou ženou ak sa rozhodne, že život v nej nebude pokračovať... A akosi mi pritom chýba spor o tom, akú kvalitu života tomuto človiečiku pripravujeme. Akosi mi chýba spor o tom, čo môžeme urobiť s nezrelosťou rodičov postarať sa o vlastné potomstvo, čo môžeme robiť s detskou prostitúciou, s násilím páchaným na deťoch, s ich životom v biede a v hlade,... Akosi mi chýbajú spory o tom, či svet/my jednotlivci/my všetci/vlády/svetové mocnosti/... sme skutočne pripravení dať aspoň minimálnu kvalitu života každému narodenému dieťaťu.
Na tomto svete žijú deti „vyvolené“ pre kvalitný život a deti „zatratené“, ktorým sa základná kvalita života nedostáva. Deti, ktoré majú v očiach radosť, na ústach smiech a deti, ktoré nosia v duši bolesť a smútok. Kto rozhodol, že je to tak?
Chceme rozhodnúť o tom, že dieťaťu život dáme. Ale toto rozhodnutie s dieťaťom nekonzultujeme. Kto nám dal právo rozhodnúť, že ho do tohto sveta privedieme? A chce dieťa v tomto našom svete žiť? Je to absurdná otázka? Alebo sme si ju nikdy nepoložili?
Diskusie o Práve na ochranu života dieťaťa musia, podľa mňa, isť ruka v ruke s diskusiou o Práve na kvalitu jeho života. Rozhodnutie o živote dieťaťa musí sa uskutočniť s vedomím plnej zodpovednosti za kvalitu jeho života v tomto svete. A ak to tak nie je, tak potom, o čom vlastne rozhodujeme, akú alternatívu ponúkame ?
