Tesne pred Štedrým dňom sa to zmenilo. Chcela som si urobiť radosť novým mobilom. Pristavila som sa v Trnavskom Tescu, v stánku označenom ORANGE. Pri pulte stáli dve predavačky a veselo drkotali. Za stolíkom sedeli ďalšie dve predavačky a venovali sa klientom. A ešte tam bol predavač. Sedel za pultom a bavil sa s klientkou, kým spolu čakali na tlačiareň, ktorej sa nechcelo tlačiť zmluvu.
Drkotajúce predavačky pri pulte som zrejme vyrušila otázkou: „Môžem si u Vás vymeniť mobil za nový?“ Nechápavo pokrútili hlavou. A tak som zopakovala otázku. Ich odpoveď bola: „Počkajte si, kým budú obslúžení sediaci klienti.“
Poslušne som sa zaradila a vytvorila som rad o jednej osobe. Sledovala som dianie pri pulte asi desať minút.
Konečne tlačiareň vydala svoje svedectvo a nová zmluva v troch vyhotoveniach bola na svete. Klientka ju podpísala, zdvihla sa zo stoličky a odišla. Opustila som svoje miesto v rade a sadla som si na voľnú stoličku k príjemne vyzerajúcemu mladému predajcovi v oranžovom tričku. S úsmevom som vyslovila svoje prianie: „Môžem si u Vás vymeniť mobil za nový?“ a dostala som prekvapujúcu odpoveď: „Je čas obedu. Počkajte si, kým sa naobedujeme“
Neverila som vlastným ušiam. Nikde nebolo označené, že majú obedňajšiu prestávku. Dve drkotajúce predavačky sa vybrali na obed. Nie jedna ale dve. Veď akoby to bolo, keby drkotanie prerušili. Pri obede sa najlepšie drkoce. Predajca sa postavil na ich miesto. A mne odporučil aby som sa postavila do svojho radu, v ktorom som stála iba ja. Teraz sme tam boli šiesti. Traja predajcovia a traja klienti. Dvaja sa venovali klientom a jeden predajca nechal svojho klienta, teda mňa, stáť v rade.
Zobrala som to osobne a povedala som si: „V ORANGE ma už nemajú radi.“
