.
.
Predvianočný čas je aj bol obdobím nakupovania a ja sa nechávam vtiahnuť do jeho koloritu dnes podobne ako každý rok, ako kedysi.
Dnes nie je problém vybrať darček, zohnať stromček a všetko to, čo na Vianočný stôl patrí. Všade je plno tovaru od výmyslu sveta. Peniaze zarobené ale aj nezarobené (požičané) sa dajú ľahko minúť. Výzdoba obchodov, reklamy v médiách sa predháňajú v tom aby nás upútali a korunky sa rozkotúľali smerom k obchodníkom.
V období „strateného času“ to bolo trochu iné. Tovaru nebolo mnoho a výber bol v porovnaní s dnešnou dobou podstatne skromnejší. Nakupovanie pred Vianocami bolo preto vždy spoločenská udalosť. S kolegyňami v práci sme si pravidelne pri rannej kávičke vymieňali informácie o tom, čo, kde a za koľko sa dá kúpiť. Často sa stávalo, že jedna z nás si urobila „služobnú cestu“ do mesta a za všetkých vystala rad na mandarínky, banány, buráky,... Ale niekedy to nešlo, lebo predávali iba po kile, dvoch, alebo iba jedno balenie čohosi aby ostalo aj pre iných. A tak sa stalo, že sme v radoch stáli všetci otec, mama, deti, babka, dedko,... Stáli sme v radoch poctivo, takmer na všetko. Na mäso, na ryby, na zemiaky, na stromčeky, na ozdoby, na darčeky,...
(ilustračné foto z uvedenej výstavy)
Okrem väčšinovej obchodnej siete existovala i sieť menšinová. Tuzex a neskôr trhovníci z Vietnamu jej konkurovali. Tuzex bol pre tých, ktorí si chceli a mohli dovoliť trochu luxusu. Zahraničný tovar bol úzkoprofilový a vexláci profitovali hlavne pred Vianocami. Bony, bony a bony sa predávali a zháňali „tajne“. Nakupovali sme pravé rifle, pre deti lego, na prilepšenie pravé soletky, pravé americké žuvačky, nejaký pravý "kognačik" alebo šampus aj na Silvestra. Neskôr prišli Vietnamci a dostali povolenie šiť dovážať, a predávať texasky a iné „značkové“ odevy z ich krajčírskej dielne. Boli časy, keď sme im tovar vytrhávali z rúk. Skúšali sme ich priamo na mieste alebo sme nakupovali s rizikom, že nesadnú a predáme ich ďalej v obchodnej sieti rodiny alebo známych.
Najviac ľudí bolo v meste a v obchodoch cez pracovnú dobu. Dalo sa odbehnúť a odbiehali sme takmer všetci. Práca neutiekla, nemala kam. Všetci sme boli zamestnaní a tak sa práca prerozdelila a vždy sa všetko stihlo. Behali sme z obchodu do obchodu, podupávali sme v šórach stojác jeden za druhým, zahalení v teplých kabátoch. Boli sme si veľmi podobní. Svorne sme sa báli, či nás niekto neuvidí v obchode v pracovnom čase. Svorne sme nadávali na nedostatok tovaru. Svorne sme sa smiali ak sme prekabátili obchodníkov. Svorne sme boli napružení na systém ale aj „vyrovnaní“ s tým, čo je a že to tak má byť.
Boli sme si podobní aj v tom, že sme sa tešili na Vianoce. Niektorí v súkromí Štedrého večera privítali Ježiška a k niektorým prišiel Dedo Mráz. Väčšina sa však tešila na to, že sa rodina stretne v pokoji a v pohode pri spoločnej večeri a po nej sa vzájomne obdarujeme nielen darčekmi ale aj láskou a porozumením. A ak sa to podarilo tak to nebol stratený čas.
Predvianočný čas je aj bol pre mňa obdobím nakupovania ale aj obdobím stíšenia sa. Je to tak dnes, podobne ako každý rok, ako kedysi. A verím, že i tieto Vianoce strávime podobne, v kruhu rodiny, v láske a porozumení, aby bolo z čoho čerpať, keď sa rozutekáme za povinnosťami všedných dní a pritom sa nám občas láska a porozumenie z našich srdiečok a mysle vytratí.
