Iste to všetky matky, babičky, ženy (a iste i vy muži) poznáte. Všetky sa naučíme báť o svoje deti. Keď sa narodia, postupne sa nám rozvíjajú ochranné reakcie. Aby si dieťa odgrglo, aby neplakalo, aby nespadlo, aby si nepricviklo ručičky medzi dvierka, aby nevyliezalo,....a čím sú väčšie tým nadobúdajú obavy inú podobu ale stále sú prítomné.
Keď prišiel vnuk tak som si všímala, že reagujem ešte citlivejšie na situácie, v ktorých by si mohol ublížiť. Súčasne som si uvedomovala, že ak ukážem strach, obavy, tak vyvolám strach aj u neho a to som nechcela. Nechcela som brániť v tom aby bol odvážny na ceste za novým poznaním. A tak som sa postupne „cvičila“ nebáť sa. „Cvičila“ som sa nedať najavo, keď sa mi srdce rozbúši.
A moje ochranné reakcie boli tak silné, že som s obavami reagovala i na deti mamičiek, ktoré pokojne sedeli na lavičke keď ich deti preliezali na preliezačkách, naháňali sa pri hojdačkách,...Zopárkrát som aj zasiahla, ale nedostala som od nich pochvalu. Tak som sa naučila zavrieť oči a nevidieť,...veď nie sú moje a mamičky ich asi dobre poznajú, tak si iste svoje deti ustriehnu.
Idúc raz po chodníku vedľa našej dedinskej „diaľnici“, zbadala som tesne pri ceste malé dievčatko. Bolo odo mňa tak dvesto metrov. Stálo tam samé. Autá na ceste sa preháňali a ona akoby čakala, kedy sa cesta uvoľní aby mohlo prejsť na druhú stranu. To dievčatko ledva bolo vidieť od zemi, mohlo mať tak cez dva rôčky. Od strachu som zavrela oči a chcela som sa otočiť aby som nič nevidela, nepočula. Moja predstavivosť ma priviedla k záveru, že niet pomoci pretože nikto z dospelých nebol nablízku. A moje inštinkty ma v tú chvíľu takmer zradili. Ostala som stáť ako prikovaná, akoby som skamenela na celé hodiny, ....kým mi došlo, že tu ide skutočne o život. Vbehla som na cestu a rukami som mávala aby si ma všimli autá. Jedno zabrzdilo tesne za mojim chrbtom. To oproti spomalilo, keď videlo veľkú šialenú babu behať po ceste. Ja som tú dvestovku stihla v životnom rekorde. Dobehla som k dievčatku spolu s jej mamou, ktorú zrejme upútali moje šialené gestá a počula prudko brzdiace autá. Všimla si a utekala ostošesť k svojej malej dcérke, ktorá sa práve rozhodla vstúpiť na cestu. Kým mamička sa hrala v piesku so svojimi synmi, jej malý čertík využil nepozornosť mamičky a vydal sa na cestu okolo sveta za novými dobrodružstvami.
Až keď som sa upokojila, uvedomila som si, ako tragicky mohol skončiť tento príbeh ak by nezapracoval môj/náš základný inštinkt, chrániť život.
