.
.
.
.
.
.
Sedíme oproti sebe za stolom, ja a mama. Na vyšívanom obruse ležia drobné mince, centíky, euráčiky a papierové eurá. Mama sa ich dotýka, občas niektorú mincu zdvihne, dá bližšie k očiam. Občas pokrúti hlavou a hovorí len tak pre seba: "Už som zažila päťkrát zmenu peňazí, tak snáď sa to i teraz naučím"
Pozorovala som ju a vybavili sa mi spomienky na detstvo. Sedeli sme tiež za stolom, pred nami učebnica matematiky a zošit na domáce úlohy. Ja som mala desať a mama niečo cez tridsať rokov. Rozhodla sa, že doženie, čo v ťažkom detstve nestihla. Rozhodla sa dokončiť si základnú školu. Matematika jej nešla a tak som ju doučovala. A doučovala som ju keď si robila priemyslovku. K jej trápeniam pribudla fyzika a ruština, ale všetko sme zvládli a často sme sa pritom nasmiali. Nepodarené čísla, vzorce, fyzikálne zákony jej nešli do hlavy a môj učiteľský lievik nebol prepracovaný. Trápila sa a ja s ňou. Snažila sa a ja s ňou. Boli sme úspešné, obe sme napokon zmaturovali.
Opäť sedíme a spolu sa učíme rozpoznávať malé peniaze s veľkou hodnotou. Sme obe už dôchodkyne a učíme sa hrou. Jedna je predavačka a druhá zákazníčka. Jedna platí, druhá vydáva,...malé veľké centíky a euráčiky aby sme od zajtra už mohli nakupovať naostro...
O pár dní bude mať osemdesiat. Je stále čulá, bystrá a dobre sa učí...a ja som celá po nej. Takže niet obáv, že zajtra obe zmaturujeme :-)
