Záchodové príbehy

Je naším každodenným spoločníkom. Je to miesto, kde trávime časť nášho života. Každý z nás má na toto miesto spomienky. Mne sa vynárajú príbehy, ktoré som tu prežila,...Kde? No proste na vecku, na hajzlíku, na záchode, na toalete, na WC, na mieste, kde chodia len Dámy alebo len Páni, na mieste, kam aj králi chodia peši...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (86)

Hovorí sa: „Skôr než sa oženíš/vydáš, predstav si svoju partnerku/partnera ako sedí na záchode. Ak sa ti táto predstava neprotiví môžeš vstúpiť do manželstva.“ Ja som vstúpila do manželstva aj napriek tomu, že som touto skúškou predstavivosti neprešla. A asi preto, som sa dlho ostýchala hovoriť o téme vyprázdňovania. Veď už v starom Egypte platilo, že „na záchod sa chodí obvykle domov, pretože neslušnosti treba konať skryto. " O tom, že chodíme na vecko, sa v dobrej spoločnosti nehovorí ani dnes.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je však čas karnevalov, kedy sa všetko môže. Spoločenské pravidlá sa porušujú, múdry ma masku blázna, blázon má masku múdrych, slušný je neslušným, neslušný je slušným, ...a ja som sa dnes rozhodla byť tu za neslušnú, ktorá prekračuje záchodové tabu. A kto chce môže sa ku mne pripojiť.

Moja prvá spomienka sa viaže na latrínu u deda. Dedo vždy vravieval: „Nechaj otvorené dvere a daj si pozor, nech do hovien nespadneš“ Nikdy som nepochopila prečo je otvor, kam som si sadala tak veľký. Veď dedo ani babka nemali veľký zadok a tiež sa museli držať aby dnu nespadli. Kadibudku som nemala rada, smrdelo tam a okolo mňa obletovali muchy. V zime prefukoval vietor a dedo vravieval: „Neseď tam dlho nech ti nemusíme odlamovať cencúle“. 

SkryťVypnúť reklamu

Doma sme mali splachovací záchod. Nejaký čas trvalo, kým sa šnúrka na splachovanie zmenila na páčku a tlačidlo. Pamätám si, že som hľadala šnúrku ešte dlho, nemohla som si zvyknúť na nový systém splachovania. Neskôr som dosť cestovala a občas ma zaskočili iné novinky. Záchody mali už systémy na fotobunky. Žiadna šnúrka, žiadna páčka, žiadne tlačidlo až keď som otvorila dvere a vychádzala von, záchod sám všetko spláchol.

Malý šok som zažila, keď pri vstupe sa začala točiť záchodová doska. Nie nevypila som si vtedy viac. Doska sa točila dookola aby ju hubka umyla, dezinfikovala a všetko bežalo automaticky. Tento zázrak som si pustila niekoľko krát. Otvorila a zatvorila som dvere od záchoda a doska sa točila a točila do zbláznenia. Snáď poprvé som si sadla na cudziu dosku bez papiera. Chcela som týmto aktom vzdať hold technike a usilovnosti záchoda ako sa o hygienu stará.

SkryťVypnúť reklamu

Dnes, keď je veľký výber toaletného papiera od soft po voňavé softlejšie, už si asi nespomenieme na časy, keď na rolky toaleťáku sme stávali v radoch alebo ich kupovali v Tuzexe. Na našom záchode bývali vždy noviny. Tie sa najprv prečítali  a potom potrhali alebo rozstrihali na kusy a nimi sme vykonávali očistu. Nie vždy sa podarilo byť čistejším. Novinová čerň a neskôr aj farby ostávali občas na rukách. A prirodzene sa stávalo, že sme toaletu skončili s obrázkom z novín na zadku. Malo to však jednu výhodu. Keď bol človek naštvaný na politikov aspoň si mohol povedať: „Vytrel som si s nimi... “. Alebo si predstavte mať tak prezidentov portrét na ritnom svale.

SkryťVypnúť reklamu

Príbehy o zasvinených, okadených a ocikaných záchodoch sa mi zdajú už veľmi vzdialené. Pamätám si však na doby, kedy vstup do záchoda znamenal totálnu kontamináciu smradom, špinou a nákazou rôzneho druhu. Bolo bežné, že záchody na verejných miestach, autobusových a vlakových staniciach ale i v reštauráciách boli ako-tak čisté zrána ale k obedu a k večer už boli nepoužiteľné. Hovorí sa, že čistota v záchode je obrazom kultúry národa. Náš národ bol podľa tohto príslovia dlhé roky mojej mladosti nekultúrny.

Raz som sa veľmi rýchlo potrebovala vyprázdniť. V centre Londýna nebol dostupný lesík a tak som vbehla do niekoľkohviezdičkového hotela. Môj výraz v očiach recepčného asi presvedčil, že nemá zmysel odporovať. Hneď pochopil a ukázal mi smer k Ladies. Otvorila som dvere a zažila som kultúrny šok. Miestnosti pre Ladies boli veľké ako obývačka. Celá vykladaná z mramoru. Jemné osvetlenie. Všade voňalo, všetko sa lesklo. Až som sa bála posadiť na ten chladný zázrak podomnou. Ale príroda chcela svoje a v čiernom mramorovom záchode som nechala svoju stopu za zvukov tichej nevtieravej hudby. Miestnosť pre Ladies mala dve časti. V tej druhej boli kožené kreslá pred veľkým zrkadlom. Dámy si mohli sadnúť, oddýchnuť a upraviť sa. Tlmené svetlá ma robili mladšou, krásnou. Umyla som si ruky. Použila som pri tom tri rôzne vodičky od mydla po balzam. Vyšla som von do ulíc Londýna a cítila som sa ako znovuzrodená Lady. Odvtedy pravidelne navštevujem toalety tých najhviezdičkových hotelov. Som tým asi posadnutá ale nenechám si túto high kultúru vyprázdňovania nikdy ujsť.

Zažila som záchody turecké. Boli vo francúzskych kempoch. Bože, to som nezvládala. Nechápala som ako sa dá trafiť do otvoru v nepohodlnom predklone a drepe. Vždy som odchádzala oprskaná. Raz po túre som si čupla a po krátkom čase mi v tejto polohe svaly a šľachy stuhli natoľko, že sa mi nedalo vstať. Ostala som drepieť v kŕči. Žiadne pomocné držiaky tu nemali a už som myslela, že tu navždy stvrdnem. Našťastie prišla upratovačka, ktorá robila pravidelnú hygienu. Otvorila všetky záchody a s hadicou ich vystriekala. Samozrejme predtým mi pomohla vstať a odísť.

Na spoločných zájazdoch človek spozná rôzne štýly vyprázdňovania. V kempe v Pyrenejach muži aj ženy mali spoločné záchody. Ráno sme si privstali, aby sme v pohode vykonali svoju potrebu. Sedíme, počujeme blížiace sa kroky a vedľa nás buchnú dvere. Potom rýchle sťahovanie nohavíc. A zrazu taká rana, že som sa domnievala, že záchodová misa vybuchla a dotyčného roztrhlo. Nestalo sa. O chvíľu buchli opäť dvere a za nimi bolo počuť odchádzajúce kroky. „Čo to bolo?“ položila som otázku do ticha. „Netuším ale ja si už dnes ani necvrknem“, ozvalo sa z druhého záchoda „Mám všetky vývody totálne zablokované.“ Vybehli sme von a nezdržali sme sa smiechu. Stačilo aby sme sa na seba pozreli a už sme vedeli, na čo myslíme. Na úžasne rýchly štýl vyprázdňovania toho neznámeho.

Zvláštne okamžiky môže človek zažiť v pohybujúcich sa záchodoch. Na cestách vlakom do Prahy a späť som si ich užila viac ako dosť. Udržať rovnováhu v podrepe, lebo sedieť na špinavom drievku sa mi nechcelo, bolo skutočne umenie. Nepravidelné oscilácie vlaku spôsobovali značný rozkmit smeru pohybu moču. Vo vlaku ma fascinoval systém splachovania, pri ktorom sa otvorila diera na dne záchodovej misy a podomnou sa mihali drevené podvaly. Koľko ľudských exkrementov ich asi zasypalo odvtedy, čo túto trať postavili. A kto to čistí...? V lietadle som očakávala, že pri spláchnutí sa tiež otvorí diera a uvidím mraky, oblohu, polia a lúky. Ale nič také sa nekonalo. Nefungoval tu systém ako na železnici. A bola som vlastne rada. Veď kto by chcel aby mu moje tlačové výstupy padli na hlavu.  

Čítajúc o histórii záchodov a záchodových obradov som sa dozvedela, že nie som sama, čo sa na záchode intelektuálne rozvíjala. U nás doma na záchode boli vždy  knihy. A ktovie, možno Wolfgang Amadeus Mozart tam mal partitúry. Vraj na toalete získal inšpiráciu k mnohým skladbám. Ja som z tejto miestnosti vychádzala so zásadnými rozhodnutiami o chode domácnosti. A stávalo sa, že som tam na poslednú chvíľu vbehla po zásadných rozhodnutiach mojích detí.  

Ludvik XIV. vraj vybavoval štátne záležitosti sediac na záchode v prítomnosti svojich poradcov. Tí tiež sedeli na stoličkách špeciálne upravenými aj so šerblíkom. Spolu rokovali a vyprázdňovali sa aby zbytočne nestrácali čas. Tento druh komunikácie sme v našej domácnosti zatiaľ neodkukali. Nie som si však istá, či ho už nemajú zavedený v našom parlamente.

Jeden z významných rakúskych architektov Friedensreich Regentag Dunkelbunt Hundertwasser sa vraj vyjadril, že je dôležité rovnako citlivo a starostlivo sa venovať tomu ako sa strava dostáva dnu ale aj ako vychádza von. A zrejme to myslel vážne, pretože jeho zvláštne obytné budovy venujú rovnocennú pozornosť jedálňam i záchodom. Pár obrázkov z Diaľničnej reštaurácii (1989- 1990), v Bad Fischau, v Rakúsku, jednej zaujímavej budovy od tohto architekta, som si neodpustila zaradiť na záver.

Obrázok blogu

   

Jeho budovy sú plné farebných plôch, detskej fantázie. Miloval krivky, oblúky, nepravidelné tvary.    

Obrázok blogu

  Podlaha aj steny tejto reštaurácie nie sú rovné. Po podlahe sa kráča ako po poľnej ceste, kde tu vypuklina, kde tu priehlbina.  

Obrázok blogu

Keď som vchádzala, slušne som pozdravila usmievavú záchod - babku sediacu na stoličke. Ale odpoveď prišla spoza rohu, kde sedela skutočná upratovačka v bielom plášti.

Obrázok blogu

Zdobené okná, kachličky porušujúce akýkoľvek priamkový systém, zrkadielka rôznych nepravidelných tvarov,...

Obrázok blogu

A konečne záchod, ten je skutočný, taký ako ho poznáme ale všetko okolo je Hundertwasserovské, rovnako ako jeho slová: "Človek, ktorý vymyslel slovo gýč, je... niekto, kto sa snaží obyčajným ľuďom vnútiť akýsi elitaristický svet, ktorý oni vôbec nechcú.“

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu