Ešte stále čakala, no kľučka sa nepohla. Zelalasi, aby sa pohla, aby uvidela stáť pár nôh na prahu tých vysokých, hnedých,drevených dvier.
Stačí jej len jeden pár nôh,len nech tam sú.
Sedela...Nohami ešte stále vyloženými.
Nikto neprichádzal.
Rozhodla sa prestať čakať.
Zložila nohy. Vstala a znovasi sadla, tentoraz na posteľ.
Plachta sa skrčila. Nevadilojej to. Teraz nie.
Dívala sa, len tak pred seba.Už nečakala. Stratila nádej.
Fotku stískanú v rukách odhodila dˇalekood seba.
...Cítila prázdnotu...
Do ruky vzala nôž. Pomaly,veľmi pomaly ho začala čistiť. O plachtu. Skrčenú plachtu.
S pokojom v očiach si priložilanôž k žile.
Bola si istá. Istá tým, čorobí. Bola o tom presvedčená.
Prešla čistým nožom po žile. Cˇervená krvzačala tiecť.
Koniec.
Zvalila sa na posteľ a plachtasa opäť skrčila. Oči zostali otvorené.
Dýchať nemohla, nevedela.
Zomrela!
.
.
.
Kľučka sa pohla, na prahu dverí stál pár nôh.
Jeden pár nôh. Teraz byzneistela.
Už bola mrtva.
...Prečo nečakala?...
Je neskoro. Príliš neskoro.
